haber

Ulice nakrivo začali vrieskať

mača sa prikrčilo

kým som si dával obojok

z hrdla vyliezla mi stonožka

a vedľajší strom si prehrabal kosti

potom mi svojou suchou dlaňou

tresol po papuli

z konára odpadol list za tým

čo prišlo a nemalo prísť

mobil mi zvoní

ach tie tóny tie tóny

nôž sa zabára do živého

a zostala mi vykrivená os

trochu mi spuchla od zlosti

že som sa nebránil

nechránil jej hlúposti

Zatiaľ si to traja od vedľa rozdali

päsťami natvrdo bez hanby

a nad riekou visel most

pripravený skočiť do prúdu

až ma tie vetry odfúknu

orchideje natrhané v záhrade

zostali rozsypané po dvore

a ulice začali spolu tancovať

chorovody prepletané ihlicami

otupených chodcov

rozosmiaty Buddha sa na chodníku

pošmykol na banánovej šupe

a to všetko v zaprášenej diere hmoty

kým sa mi usadili všetky segmenty

v roztrieskaných ústach a strom

si pomädlil kostnaté dlane

kto som kam idem a čo sa stane

uvoľnená struna z balalajky drnčí

Stanislav Háber

(zo zbierky Po rebríku do neba)