haber

ten sneh čo

vŕzgal pod sánkami s

bielizňou si pamätám až

príliš jasne a mama ťahala

zo všetkých

síl kým som sa viezol z

chodníka na chodník do

práčovne kde potom manglovala

prala a sušila všetky tie

voňavé biele

veci a mama často

nevládala ťahať ma na

sánkach aj naspäť domov

po sídlisku Juh v Košiciach

oproti nemocnici kde

v lete cez

plot predávali zmrzlinu a

spoza plota zneli zvony

z chrámu do izby v

ktorej zomierala a

zdravotní bratia ju položili s

nosidlami na zem až

jej o asfaltový chodník

poskočila hlava a

ona ma tichým hlasom

poprosila: zober ma domov

a ja som sa tváril že

ju nepočujem

potom som už chcel počuť

ale odvrátila odo mňa oči

vedela že domov ísť

nemôže a na spálené telo

od rádioaktivity sa jej

priliepali zelené tesilové

nohavice tie o ktorých

hovorila že ich má do

tanca aj na počúvanie

a ja som ju podopieral

ale mama nechápala že

sa nedokáže vzoprieť na

nohách a ľudia sa na nás

pozerali akoby

sme boli exotický hmyz

nosím si ťa neustále

so sebou ako ty svoj

náhrdelník so zelenými guľôčkami

Stanislav Háber

(zo zbierky Skameniem)