haber

pomaly som dostal strach

že si ťa nezapamätám rovnako

navždy mi budeš iná

tvoj hlas tvoje vlasy tvoja tvár

a vôňa

tvoje slová sa mi zapísali do duše

lebo na mňa hovoríš aj zo záhrobia

to nie je smutná téma

spomínať si na teba

na tú malú fialovú taštičku

ktorá aj po dvadsiatich rokoch

vonia po tebe

je to zvláštne ale vôbec netúžim

to pochopiť ako je to možné

som vďačný že sa tak stalo

a viac o tom neuvažujem

tá obava bola reálna nehovor mi

že nie veď som to cítil

ako sa mi rokmi strácaš z pamäte

ako mi unikáš vo svojom éterickom

tele poznamenaná na duši

premenením

ak ťa volám vždy sa ti nepodarí

prísť za mnou v danej chvíli

chápem aj v nebi sú isté povinnosti

nemáš čas sa uvoľniť veď mi

na zemi sme tak strašne smiešni

so svojimi obavami a najmä

s plánmi do budúcnosti

aj teraz sa bojím a preto

ti to hovorím aby si mi pomohla

aby si mi našla tú správnu cestu

akou si aj ty kráčala hrdo

osamelá vo svojom žiali a

bohatá vo vlastnom šťastí

prehrávam si ťa ako nahrávku

na kvalitnejšom nosiči než je

digitál či rôzne pamäťové médiá

zo všetkých sa môžeš stratiť

iba zo srdca nie

hoci by to znelo ktovieako trápne

sám rozpitvaný sebou sa ešte

vždy zmestím do vlastnej predstavy

o tebe a na chyby

si nespomínam

tie nikdy neboli podstatné

Stanislav Háber

(zo zbierky Skameniem)