haber

Nik tak presne neodhadol

život a všetky jeho

zavírené kruhy v nás

len Shakespeare

a jeho snenie

že sme z tej istej

látky utkaní ako

naše sny

a ty

ma učíš snívať

hoci tvrdíš niečo

úplne iné

že snílkom som ja

a tvoje nohy

stoja pevne

v stĺpoch všetkých

katedrál

ale do nich

sa modlíme my

muži znásilnení

vlastnou predstavou

v pomätení všetkých

žiadzí a preto

je žena vysnívaná

aj keby v reály

sa jej to samej

vôbec nevidelo

Preto snívaj so mnou

svoje sny

utkaj sa mojou látkou

predstavy naložená

nariekaním nad dúhou

zapadnutou do kruhov

ktoré rozvírené

dvíhajú mi ťa

nad opony upradených

závesov zapadnutých

divadelným prachom

z nás

V maske dňa nahodení

klameme vlastné telá

a cela zahnutá do rohov

zakrýva nám skutočný

sen rozprášený

vesmírom iných

rozžuvaných hviezd

spálených plazmou

energie z milovania

čo potiahne atóm

k rozbitiu a rozvitiu

nasúkaných lán

len sa hrám

s tvojimi očami

a ty ma hádžeš

s kockami v pohári

džin v nepošúchanej

lampe (z)hrdzavie

Stanislav Háber

(zo zbierky Sto plus jedna láska)