haber

povedať len svetlo by

bolo málo lebo je

aj tma a preto je najkrajšie

prázdne mlčanie ktoré

je tak strašne smutné ak

doň nevkladáme zvuky

cimbalu spod košatej jablone

keď sa roj včiel usadil práve

v mojej hlave aby ma pokúšal

diabol bez hlavy plný

vesmíru zrelých

kolien spod zelenej sukne plnej

hmyzu mojich lákavých predstáv

o ruži posiatej kvapôčkami

rosy o nosy zavesené

medom napchané putne po

okraj naplnené šťavnatým

hroznom tvojich pŕs tak

ľahko plávajúcich po oblohe

v čipkovanej podprsenke z

búrkových oblakov a ja sám

napichnutý na vidlách od

hnoja rozotieram vlastnú

horúcu krv do červených

dúškov zviazaných šnúrkou

tvojich hladkých bruškov na

prstoch ktoré akoby vôbec

nestarli ba boli vekom čoraz

vzácnejšie vo svojej nevinnej

oblosti uzamknutej do

zásuvky s tajným otvorom na

moje vízie zosnované

pod opitým ránom

o deji čo bol

a mne sa vidí

že ešte len príde hoci

mi je jasné že je to všetko

minulosť na ktorú sa z budúcnosti

bezpodmienečne teším

Stanislav Háber

(zo zbierky Štvrťstoročie lásky)