haber

Vieš ako zúrim

keď ťa niekto vyzlieka

pohľadom a ten starý

chlipník v Nemecku sa

triasol ako huspenina pri

pohľade na tvoje oči

kým mladý Fritz ti

daroval pred mojim zrakom

bielu ružu fakt som bol

nahnevaný v tom úzkom

hotelovom prítmí kde si

bola opäť iba moja a tí

dvaja si mohli oblizovať

svoje ruky ktoré som ti

daroval rozkrájané na žeravé

pahreby nahrnuté na moje

hlavy sa začali rozpadávať

s polovičným náskokom som

zhltol kvasenú kapustu na

biskupskom handelplaci

Kým autá sa rútili v bielej hmle

nenávisti k odtrhnutým lupienkom

rozprášených slamienok po klobúku

sveta sa mi nechce šmýkať čo ti poviem

tam v mystickej katedrále môjho ega

staviam hrubé múry za ktoré mi

nik nepresiakne ničím čo nechcem

V pokore zohavený popolom

vlastného tela sa rozpadávam na voskové

mlieko nasiaknuté vôňou pižma

ale tak von oknom drž ma

aby som nelietal s nohavicami

v rázporkoch bytia kde sa rezance

krútia nastoknuté na háčiky

prázdnych dní v temnici temna

Nechám sa rozmasakrovať tým mäsovým

mlynčekom nádejí roztočenom vetrom

zvončeky cilinkajú naučeným sovím

pohľadom lovím tučné prasa zabité

na počesť orosených pavučín

tých hodín navoňaných lesným medom

kam sa dám

ku komu sa stretnem

nesúrodý makový rožok nasiaknutý

chlebom všetkých zúrodnených dolín

nahodených v čipkovanom obruse

bodľačín zašliapnutých v blate

hranatých figurín

Stanislav Háber

(zo zbierky Štvrťstoročie lásky)