Ortuť v mojom teplomeri
nebezpečne stúpa a tvoja ruka
na dotyky skúpa drží sa
vlastnej miery
až kým na mňa nenamieri
aby mráz sa trochu
pohral s hnevom
a ty si sa pomerila
s devou čo v tebe
drieme zabudnutá
a trošku krutá
drkoce kosťami
na bežiacom páse
veď zázraky sa dejú
nielen na Parnase
ale aj v našej
zablatenej diere
kde drieš ty
kde driem ja
kde sa toto všetko
deje a zmysel si
chceš nájsť v
ďalšom živote
prečo po ňom
túžiš myslíš si
že v ňom už
nebudeš túžiť zasa
po ďalšom?
Sme totiž v špirále
a ak aj stúpame
tak zároveň klesáme
aby sme boli v
rovnováhe ktorú
nepoznáme a nevidíme
jasne tak to je
kým svetlo zhasne
a zbytočné spory majú
nás nastaviť na
negatívne vnímanie
ale nič dlho netrvá a všetko
rýchlo zbehne a zrazí sa
do jedného pocitu
že všetci ľudia iných
sklamú je len jedna
entita ktorá trvá
a ty môžeš byť prvá
svojho druhu ktorá
sa jej oddá a nič iné
neexistuje
zvyšok je len kulisa
na lepšie zobrazenie
Boha a v nich sú tí
úspešní najpoľutovaniahodnejší
a ich trápenia by si nechcela
za žiadne poklady a výhody
sveta
to zistíš raz celá
Stanislav Háber
(zo zbierky Babylonská si láska)
Celá debata | RSS tejto debaty