sám nahý si sadám
prázdna schránka od tabliet deraví môj dych
na mokrých lúkach kráka vrana: vráť mi mláďa
smrteľný strach
miešaný
v pohári snára
odkryté hanby sa menia na módu
škeriace zuby dverí
šakal zazerá na vzpriameného predátora
s nožom v papuli
nezdvojí v jedno laná
boj o nočný klam
opustené lešenie
rozvaliny skostnatených lôn
vrazené do soľných polí
či tak sa chodí na rukách (?)
Vyrazím si umelý kĺb
pštros čaká na záruky
stôl šepká čosi čomu ešte verím
vyleštený satyr leje posmešky do rozďavených dlažieb rán
bez červov a sadeníc ruží
sokol krúži nie a nie zosadnúť
nad zem pod zemou
xxx
hra na slnečnom xylofóne
– asfalt sa lenivo tacká
pes krúti chvost za vetrom
po ceste beží sukňa ženy aby umlčala to čo sa už nedá
hra na slnečnom xylofóne
– vidíme vlastné škvrny na slnku
hysterický smiech lístia
do mesta sa vlieva ocmúľané sídlisko
pod poklopom popolnice
mačky dojedajú návraty
holuby tancujú v prachu
ponuky k zániku
noc bez dovidenia odišla s prázdnou kabelou
deň pozná bontón – s poctami mi ťa odvliekol
popri chodníku inokedy kvitnú ruže
nepleté ich hľadám na oblohe
zrýchlený dych fajčí hmlu z potu
ľudia ticho stoja
otáčam sa na miesto sveta
bežím za električku
fučím za autobus
za auto vrážam do stromu
je päť minút po
xxx
neuveríš ani nik
prvýkrát kričím do bieleho linolea
čo som nesmel
vzduch zhustol do ľadu
fialový srieň na perách
von
púšťam okno oblokom
dnu vlieza úctivý lúč
vzduch
padám dvermi do rúk schodov
na pohár s veternými kolesami
tvar ostal zhužvaný
xylofóny zmĺkli
v kakafónii dažďa
xxx
v splstnutej srsti noc doluje vši
kominár duší hľadá vlastnú hrošiu kožu
v nerozoraných dievčatách
smutné čelá opierajú o múry
cez križovatku trúbi sova
pustite ma dnu
tvár spoza skla skrutkuje hlavu:
zavolám psa
Neverím
rozoštvem tmu
žltými kvetmi prederavím do nej hviezdy
pustite ma dnu (!)
z vosku sliepňa ticho
na telo sa vrhli čierne diery
púšťajú tú pavučinu duše do behu
buď slnko v znamení panien
Stanislav Háber
(zo zbierky Pokoj rezbára)
Celá debata | RSS tejto debaty