V železnom brnení ako šupinatý kapor pribíjam
klincami na skrížené drevá dve ruky a pár nôh. Železo vniká cez kožu a svaly, ozve sa slabý ston. Križujem, a viem, že seba. Fajčili sme cigaretu za druhou. Sanitári si sadli s nami. Ticho prenikalo do dymu. Vždy pred cestou si treba posedieť, vždy pred cestou, vravela si. Minúta úcty samej za seba. Na kolenách som hľadel do tvojich prázdnych očí, potom ich prikryli plachtou, aby konečne zmĺkli.
Vlastnú tvár som v zrkadle nad umývadlom nevidel, bola už tiež pod plachtou. Ty si moja zlatá rybka, zasmiala si sa, keď som ti kúpil koncom novembra celkom čerstvú ružu,po akej si túžila do truhly. Nebola zo skleníka, bola to zimná ruža s červenými lístkami na okrajoch skoro do čierna.
Stanislav Háber
(zo zbierky Pokoj rezbára)
Celá debata | RSS tejto debaty