haber

Keď sa dotýkam tej smiešnej pravdy

na prelome doterajšieho

pohŕdania

ňou a vlastným poznaním, musím pripustiť

možnosť,

že ak by som nesiahol po tebe,

Isidore Ducasse comte de Lautréamont,

aj tak by som to vedel.

Ten výsmech prázdnym dlaniam,

ktoré v pokore prirodzenia

čakajú na spasenie,

bez chuti siahnuť, aj keď chybne, na Parnas,

sa mení v úctu, či práve oni nie sú múdrejší

a lepší-krajší

v prostote,

že sa o to nepokúsili, a ten

čo skúsil, prišiel až po

začiatok ich bytia.

Sklopený zrak do zeme,

z ktorej vzišiel prvý pohľad.

Neviem, mám zvláštne chvenie,

asi som to vedel,

ale kde bol potom začiatok a kde

koniec relatívnosti myslenia?

Hnus nad sebou sa rýchle mení

na samozrejmosť a dokonca pýchu,

že aj keď som to vedel,

ostal som tam, kde som.

Nedokážem viac postihnúť slovom

sled mysle a mrzí ma a trápi,

že umenie vo svojej nahote

nie je ničím iným,

len nezmyselným blúznením nahých tiel,

zúrivo búšiacich

na dvere večnosti.

Po meči či či či…

V tomto prípade úplnou náhodou

by som musel a musím brať

nielen ich, ale aj vlastný dych v rytme moci.

I keď som megaloman a verím, že ním nie som

ako každý iný, ktorý tvrdí,

že vie o sebe, že patrí k bláznom,

no už tento osamotený fakt vyvracia

jeho tvrdenie,

pretože blázon tvrdí vždy opak.

Takže aj keď výnimka utvrdzuje

v sebe formu vzoru líšenia,

musí celkom iste zmeniť pravidlo,

aby viac už nik nemohol povedať,

že precedens jej trvania

ohrozuje domnienky tejto veštby.

Stanislav Háber

(zo zbierky Pokoj rezbára)