Nemôžem skočiť do priepasti
Strhávam sa a zadúšam
z rúk mi vyteká ružovoodporná tekutina
Milá pani v rokoch mojej matky
sa mi prihovára
Vypadni
precedím cez zuby
len toľko
na viac nemám síl
Vypadni
hlas sa mi začína triasť
a cítim
že o chvíľu jej dobrú tvár
poznačím zvyškami večere
Dialóg načrtava jej zhrozený tieň
ja však kráčam ďalej
Nezmyselne zvieram pero vo vzduchu
neviem
či s ním ešte spravím
niekedy dobrý krok
Možno ho venujem
nevlastnej sestre
ktorú som našťastie
nikdy nevidel
Odporne slizká huspeninová tma
sa nechutne napcháva
mojím vyschnutým jazykom
Stanislav Háber
(zo zbierky Pokoj rezbára)
Celá debata | RSS tejto debaty