haber

(Barbore Polákovej

, rod. Červenkovej 23. 11. 1911 – 11. 3. 1990)

Kúpila si grapefruit

a do kvetináča zasadila

z neho kôstku

Z kábla na televíznu anténu

si urobila na kabelke novú rúčku

Ešte kým si mi medzi dvermi povedala

na moju otázku

prečo?

„Že chudobný človek

je hotová opica,“

a odišla si do kostola

na spoveď

nakŕmila si hrdličku

čo si uvila hniezdo

za oknom v kuchyni

v žardiniére s muškátmi

Pri tom okne

pri ktorom si sedela

v župane

naposledy keď som ťa videl živú

A núkala si mi

na lopáriku

nakrájanú slaninku

Nechcel som

Utekal som na stanicu

na vlak

ktorý mi v skutočnosti nešiel do sveta

Ži tak ako poslednýkrát

Za oknom som z chodníka

uvidel tvoju zvráskavenú dlaň

Mávala si mi

naposledy

Preto ty

z nás živých

už dávno mŕtva

si sa dožila nového storočia aj tisícročia

keď si prežila aj manžela

aj najmladšiu dcéru

moju matku

Kým my živí

sme do nového milénia

vkročili už dávno mŕtvi

„Ty neverník, ušiel si mi

do sveta, preč

od starej baby,“

Počujem aj po rokoch

tvoj hlas

Nie stará mama

ja som zostal

To ty si ma prežila…

a tvoja viera

s časom môjho detstva

ktorý sa vliekol

tak zúfalo pomaly

preto

aby vo mne dlhšie

zostal

Neviem

či ešte v skutočnosti

je tá okenná žardiniéra

na ulici Júliusa Maáru

číslo sedem v Košiciach

Ale ja ešte vždy

pri nej sedím

Predo mnou lopárik s nakrájanou slaninkou

hľadím z obloka

a zvráskavenou rukou

mávam nevernému vnukovi

ktorý mi ušiel na stanicu

na vlak ktorý mu nešiel do sveta…

Stanislav Háber

(zo zbierky Egotikon)