haber

(Luciovi Annaeusovi Senecovi)

Bojím sa danajských

aj keď prinášajú dary

lebo som dunajský

nesiem ich pre seba

Čo iní povedia

nie som zvedavý

„nič nie je dosť silné

na ochranu slabej veci

keď dušu stále naklonenú k pádu

nepodoprieme pozornou a

horlivou opaterou“

– povedal Seneca

Nehádam sa

čo je za vesmírom

mu odkazujem

z jeho vnútra

Všetko to

čím my nie sme

Všetko to

čím ani byť nemôžeme

za živa

Veď kde je vesmír?

Stačí sa poobzerať dookola

Kde má začiatok

a koniec?

Opäť ten jeden pohľad stačí

Nemusíme vystrelovať

astronautov

na obežné dráhy

Za vesmírom je svetlo

lebo z neho vzišla

naša tma

Bol u mňa priateľ

Povedal som mu to

ako teraz tebe

Seneca

Čušal

inokedy chápal

čo mu hovorím

teraz som bol

blázon

ja

Jeho a Môj Otec vie

že svetlo môže všade

kým tma sa krčí v kúte

stačí premeniť sa

na tok fotónov

a nik už moju dušu

držať nemusí

Prebudím sa zo sna

s menom žitie

Kým On môže ísť všetkými smermi

pohybovať sa a obchádzať

fyzikálne zákony

My uväznení v tele

musíme akceptovať Jeho

trest v podobe hmoty

On ide aj skrz ňu

lebo Je

My sme len boli

On je prítomnosť

My len minulosť

a budúcnosť

Na čo nám opateru

a od koho

veď ak sa neoprieme

o svetlo

neprerazíme tmu

Všetci čo žili

a budú žiť

vedeli a budú vedieť

čo je to byť dnu

Tam kam nás dostal

pohlavný pud

Ten

ktorým zase my

do hmoty vťahujeme

ďalšie svetlá

Kto to vie

pre toho viac

neexistuje tma

na nič je filozofia

veda technika pre človeka

keď

mu

chýba viera

Stanislav Háber

(zo zbierky Egotikon)