haber

(TEBE – tuus)

človek je štvorrozmerný tvor

má šírku dĺžku hrúbku a čas

keď stratí svoj chronograf

nastane súdny deň

Zrazu v jednej chvíli

bude budúcnosť minulosť prítomnosť

v jednom bode

Zem zaplní

zástup osôb

Ako v zrkadlovom

odraze

človek zbadá všetky

podoby

z minulosti

budúcnosti

po prítomný tvar

ktorý sa bude odrážať

dozadu i dopredu

všetkými smermi

vôkol

A kto bude mať

vieru

uverí

že On uzavrel dvere

ktorými kráčame dnu pri vzniku

a vychádzame nimi von

z Univerza pri zániku

Kto nie

toho ten vír

vezme so sebou

do trojrozmerného inferna

Človek je štvorrozmerný tvor

ten štvrtý rozmer

čas rovnajúci sa Jeho dverám

nám nedá zabúdať

Nebudeme vedieť

čo bolo a bude

je a kedy

lebo keď sa čas

stratí

zostane už len to

ako to je

A v ňom

bude všetko

Ty kým si bol

kým budeš

lebo si to Ty

čas nebude

vesmír sa zrúti

do jedného bodu

Do seba samého

osobný armagedón

a vtedy On stvorí čas

a vznikne svetlo

ktoré sa bude lámať

podľa notovej osnovy

červená – žltá – zelená – modrá

Čas

je ten náš zakliaty

štvrtý rozmer

On nás núti žiť

narodiť sa a potom

zomierať

Panta rei

preskupujúceho sa zhluku molekul

Človek je štvorrozmerný tvor

má šírku dĺžku hrúbku

z ktorých sa skladá

hmotný tvar

a ten sa neustále

mení časom

Tohto kráľa našej zmeny

boha Króna

možno poraziť

tak ako sa to podarilo

jeho synovi Diovi

Keď naraz všetky tvory

zmenia vlastné vedomia

Preto má zmysel

ľuďom kázať o láske

aby jej naraz všetci uverili

a nastane súdny deň

ktorý ich raz a navždy zmení

zbaví ich otrokára

najhoršieho

Času

Dixi

Keby času nebolo

neboli by sme ani

Ty

s’il n’existait pas Dieu

il faudrait l’inventer

a to platí

pre všetko plynúce

rovnako ako okato

Diabol radí inú cestu víťazstva

hromadnú samovraždu všetkého

ľudstva na Zemi

opustíme v čase preskupujúcu sa matériu

a vstúpime podľa neho do neba

keď Hébé v šate poslednej Pýtie

s Herkulom

pochovajú Hyperionis

alea iacta est v Delfách

zvaných svet

V tom bruchu Króna

vládcu nad všetkým

čo jestvuje

Toho Króna

ktorý nás po narodení

všetkých zje

Tak ako svoje deti

Dia Poseidóna a Hádesa

ktoré potom žili ďalej

v jeho bruchu

lebo boli nesmrteľní bohovia

Ktorý Zeus

z nás z toho nenásytného bantlocha naučí

Uveriť láske

podľa starcu Zosima

Fiodora Michajloviča

že každý je zodpovedný za každého

a každý je pred každým vinný

kedy to pochopíme?

Stanislav Háber

(zo zbierky Egotikon)