haber

Utekám cez blato sídliska na autobus

má iné číslo jari čo v noci mešká

sedím za šoférom a podopieram okno

vozidla značky Ikarus – bez krídel

rátam zapálené sklá od konca Petržalky

až po most cez Dunaj počet rokov

či dní mesiacov týždňov kým budem žiť

svet koľko potrvá spolu so mnou

ako dlho ma znesie na širokom chrbte

okná betónovej Mekky Slovenska

od nemocnice svätých Cyrila a Metoda

rátam svetlá a chcem ich uchovať

v duši aby mi svietili v budúcich tmách

Koľko osudov ľudí za sklami

s pohľadom dvíham celú hlavu

rad vežiakov stúpa v mori panelov

Okien je tisíc sto deväťdesiat jeden

ten počet mi na nič nesedí

Na roky veľa na dni málo

cifra čo sa ma netýka

ale tých za oknami

v noci keď pred jarou život mlčí

Možno mi neznáme božstvo prikázalo

zrátať spravodlivých

a či tých čo zahynú

mením rátanie oblokov

počítam aj tie čo sú v tme

aby boli pri sebe

chcem zachrániť celé rodiny

katujem mnou označené okná

môžu byť životom i záhubou

iné sklá som nestihol označiť

Moja cesta od lekára z nemocnice

sa mení na urputný boj o každý oblok

o každé svetlo môjho vnútra

našiel som ho v nočnej Petržalke

Svieti mi nádej že som blázon a rátanie

na osude vinných i nevinných nič nemení

som číslo tisíc sto deväťdesiat jeden

toľko je požehnaní ktoré som vyslal

k mlčanlivým oknám v mene Krista

Stanislav Háber

(zo zbierky Záhady duševnej záhrady)