Tvárou tvár zániku ma prepadla úzkosť
nebola zo strachu z náhleho odchodu
uzavretia sínusových kriviek bytia
ale že nestihnem to najdôležitejšie
naučiť to najpotrebnejšie
a zanechať na seba svetlú pamiatku
Neberte moje vyznanie za náhradu
Prežité roky žiadne slová nezastúpia
Nechcem moralizovať potrebu lásky
ani podobné odkazy iba poznanie
každé trápenie už bolo a bude
aj keď tak ako ja už nebudete
Chcel by som byť až sa na nohy postavia
vaše deti lebo je nespravodlivé žiť
bez otca a egoistická túžba pomáhať
mi prikazuje jestvovať
pud sebazáchovy je výhovorkou
za otcovské city
ten na nebesiach vie
lepšie ako ja čo je dobré a či zlo
ktoré je mi dôvodom aby som zostal
nie je v skutočnosti pre iných požehnaním
Stanislav Háber
(zo zbierky Záhady duševnej záhrady)
Celá debata | RSS tejto debaty