haber

Nie ja hľadám mladého blázna

on hľadá mňa s večnou otázkou

pre nekonečnú odpoveď

– cesta je cieľ

Koniec všetkého snaženia

je tichý kút na cintoríne

ktorý neuvidíme desať dvadsať

sto štyridsať štyri rokov po

zostane odkaz

žiaden cieľ nejestvuje

len cesta

Kríž ak nevezmeš a nenasleduješ ma

nie si ma hoden a s ním klince

rozrážajúce nové telesné schránky

čerstvo narodené ružové a pôvabné

strieka z nich krv

cesta je zmysel existencie

Kroky prachu po asfalte zeleného trávnika

niesť bremená previnení

nechať sa nimi vbárať do svedomí

s jedinou vetou v pevnej istote

cesta ma neminie len ona

mi je navždy prisúdená spoločníčka

Najlepšie sa rodíme a umierame

keď hľadáme cestu

cieľ spočinutia večného rytmu

do zmien hmoty zapíšeme

nie sme večne

každý koho vidíme smeruje tam kam my

nik nie je povinnosti zbavený

každý kráča po ceste s cestou

ku ceste pod zemou znie refrén

že je to cieľ

Zvonia hory pre miliardy uší

v každej chvíli počúva nápev smrti

sníval sa mi sen s odťatou rukou

znamenie že mi zomrie priateľ

Myslel som na toľkých

len na toho jediného nie

vtedy našiel vlastný cieľ

cesta ho k nemu priviedla

V pamäti som lovil mená

vedel som to pravé nemám

keby áno sedel by ešte doma

povedali mi kto vykročil po ceste

mohol som ruku sna pochovať s ním

cesta je cieľ a nik to nezmenil

nič iné nezostáva len ju milovať

vykročiť tam kde stále trvá cieľ

čas vtôka klince do údov

mladých i starých tiel

Ty si ten do ktorého tlčú kladivom

aj ten po ktorého tele vykročia iní

zmysel má či si našiel jedného

koho topánka sa otlačila

na tvojej tvári aby vykročila po ceste

ktorá ho privedie tam kde treba

cesta – náš cieľ

Stanislav Háber

(zo zbierky Záhady duševnej záhrady)