haber

Milujem ženu domovinu vlasť otčinu

leziem na tatranské štíty

spúšťam sa dole ku Gabčíkovskej zdrži

z vrchu Urpín kontrolujem Banskú Bystricu

na prsiach je najlepšie zaživa

po smrti už len rovno do neba

Kriváň spájam s Popradským plesom

v Šariši pri kaplnke Chválabohu

si vydýchneme v čase až ti

z Morského oka vypadne slza rozkoše

Vlny uzmierenia tiel a dubnícke opály

vydoloval som ich spod dlhých rias

čo všetko ma tu môže miasť

domovina mať moja otčina vlasť

Milujem sladkú ženu

dotýkam sa vzrušených erozón

od najsevernejšej v Oravskej Polhore

po roztiahnuté stuhy nôh

v sútoku Dunaja a Váhu pri Kolárove

šťastie pod Zoborom v materskom lone

Sedem čakier Slovenska

medzi Bratislavským hradom a Mierovým námestím

cez trnavské arcibiskupstvo na hrad v Nitre

po Muránsku planinu až k Vihorlatu

neobídem Litmanovú a našu matku božiu

s výdychom zložím batoh na Orave

sedem kilometrov od priehrady

zakliateho smiechu

Vnoriť sa do hriechu

s mníchom Cypriánom vyletieť

nad Gerlachovský štít tvojho orgazmu

v Slovenskom raji držať sa za ruky

prázdne sú všetky záruky tiel

keď som ťa potichu bozkať smel

domovina vlasť matka milenka žena

mi je stále v mysli života

milujem ženu ako štát

jej telo má rozlohu sladkých

49 tisíc kilometrov štvorcových

toľko mi je v duši stvoriteľ

väčší než celý svet a vesmír

vynásobený na x-tú dohromady

Cit lásky nie je zúžený

na domovinu vlasť ženu hriech

zrátaný súčet rovná sa – Boh

ktorý nás nesie v srdci do diaľok

Nie si mi taká horká

vášnivá bolesť ktorá pramení

z rovnováhy božieho utrpenia

spravodlivo nám nakladá na kríž

náklad ktorému neunikneme

je zabránené pohnúť našim

osudom aby sa nám zjavili kosti

v opačnom postupe rozkladu

na mohutný hlas

z tmavého lesa sa prach

zdvihne a kosti zaštrkocú

priľnú k sebe v novom cite

hroby sa odkryjú

kostry vstanú vo vytŕžení

obalia sa žilami a svalmi

vymodelovanými z hliny

Bytosti pokryje koža

čo v nich nebude

– duša

iskra ľudská človečia

To je tá elégia

smutný žalospev

nad láskou čo tu bola

je a príde len spráchnivené

kosti ju už nevidia

Hoci o nej snívali a milovali sa

s každým potokom

živicou na kôre stromov

ihličím pichajúcim do svedomia

vodopádmi skokmi valiaca sa voda

spenená bujará mladá

koberce vystlané machom mŕtvych tiel

stále dookola začína sa nový diel

V podobenstve o hrnčiarovi

Jeremiáš zakódoval poznanie

ktoré platí aj do budúcna

že ak sa hrnčiarovi skazí nádoba

čo miesi v rukách z hliny

hrnčiar z nej vyrobí inú

než tvoril predtým

milenka žena vlasť otčina

sa zmení na hrnčiarskom kruhu

ak nádoba nevydrží rozpadne sa pohár

– to sa nesmie stať –

trojuholník vo vesmíre pretína kruh

v ňom sú tri duševné centrá ľudstva

milenka moja žena otčina vlasť

je tretím vrcholom trojuholníka

božím okom na tele zemegule

Stanislav Háber

(zo zbierky Záhady duševnej záhrady)