haber

Keď kňaz láme chlieb

a premieňa ho na telo

v chráme z kúta hľadím na oltár

a vidím sám seba v mase ľudí

v množstve tlačiacich sa a dychtivých tiel

pre tú záľahu človečenstva nevidím na Golgotu

kde práve pribíjajú chlieb na kríž

až keď ho vztýčili ľudia do nebies

odkiaľ žiara na mňa svieti konečne tiež

prijímam telo a krv v chráme

a viem

ty nikdy neumrieš

Cítim v ústach tvoje telo

láskavo ma pripájaš do svojej duše

tak ako ja lúpem orechy

a v jednom vyzerajúcom zdravo

som našiel červotoč

iný s plesňou na škrupine

má zdravé a chutné jadro

búcham na ne kladivom

ako ty búchaš na moje srdce v chráme

chcem mať plod

čo by ti chutil

ako mne ten orech

aby pri prijatí za súčasť

tvojho viditeľného tela

som porodil zo seba

najlepšie jadro

a zároveň sa bojím

že pre záľahu tiel predo mnou

čo mi zakrývajú Golgotu

svätí preskočia môj tieň

Pritláčam tvár na zem

do čierňavy schovám svoj zrak

aby som nim nepošpinil belosť

z tmavej a mazľavej čiernej hliny

na mňa aj tu hľadiš ty

Nikde sa pred tebou neschovám

živým a večným

motýľom čo mi vystiera v srdci

priesvitné krídla

Koľkým tvojim úderom sa môžem stať

alebo som odsúdený do pekiel?

Kolotoč vírivých tiel

krúti ich hriech

čakám až splyniem s ohňom

odovzdám ti peľ

aby plod priniesol kvet

Ľadovec búcha šialený na okno

pískam si Beethowena

Zodretú kožu strhávam na kosť

utrpenia

Kam ma vezmeš

aký raj mi ukážeš?

Láska je to

čo hýbe dejinami

to je ten elxír

katalyzátor dychu ohňa

Duch svätý nad nami

tretia božská osoba

čo sa na nás v živote

vylieva a obetuje

za nás v próze bytia

Oheň čo upečie nám

chlieb

už nekrižujte kríž

premenil sa nám

Desí ma predstava

že na to miesto

tam kde tlčú kladivom

aby vymiesili chlieb

sa nikdy nedostanem

že prívaly bahna

ma vždy vo vlnách

hmoty odvlečú do temnoty

že blesky zloby

zlomia moje nohy

čo sa chcú plaziť

v pokorení már

kde ležia moje snaženia

Stanislav Háber

(zo zbierky Záhady duševnej záhrady)