čisté šialenstvo
sa krčí v kúte bytu
vykukuje zo zásuvky na kuchynskom stole
z kvetináča odpadli ti lupene
tvojho hranatého smiechu
buďme trochu na vine
šialenstvo mäty piepornej zasadenej
na parapete balkónového okna
ktorej listy chutia po americkej
žuvačke čo nemá so živicou stromu
konzistenciu ničím podobnú
iba tou lepkavou príchuťou
umelej hmoty valiacej sa nám do uší
v podobe syntetickej hudby
aby Bachove sláčikové Brandenburské
koncerty odumreli na nudu
z napätia toho oslavného
vztýčenia nášho ducha
na nebesiach
S oblakmi v nohaviciach
sedím na strešnej rímse s holubmi
s ktorými myslím vedno na to jedno
na koho vypustím z tej výšky
vlastné lajno
aby moje duté kosti
nabrali na rýchlosti
pri lete z dvanásteho poschodia
odkiaľ sa na svet pozerajú anjeli
a iní z tohto rodu
nám tiež vypúšťajú výkaly na hlavy
lebo dovnútra sa nám tlačia
len ohavné predstavy
s ktorými bojovať je ako
stierať si holubince zo šiat
a fúkať na ne rozfúzané po daždi
na parapete okna
aby zmyslom existencie
bolo len básnické fňukanie
a jeho výron na stôl
počítačového tela
keď už nemám v rukách
chlieb tvojich pier
a výhľad na svet
z ružových rodidiel
čisté šialenstvo
vztýčenia nášho ducha
na nebesiach
Stanislav Háber
(zo zbierky Intimity)
Celá debata | RSS tejto debaty