haber

Neviem bilokovať

cítim však lásku

svetlo za hrudnou kosťou

keď nám diabol kladie

polená pod krídla

Sú nimi čas a hmota

dve silné zbrane

a ešte pomýlená láska

keď sa sami porážame

na poli cti i života

vlastným srdcom

plným sklamaní

i hudbou sfér

zakrytých novinami

plnými mapami diablových zbraní

lebo hmota nám zaslepila oči

aby sa v čase zmenila

na márnosť presýpacích

zrniek zlatého piesku

v hodinách premien

keď čas mení hmotu a

hmota náš čas vymedzený

na pobyt medzi šelmami

v bezodných dieravách

zemných trápení

a pomýlené lásky?

Poznáš ich po pamäti

sú to tie ktorými som

ublížil iným i sebe

lebo človeku sa nechce

aby spoznával sám seba

je lenivý od prírody

zistiť aké sily zla v ňom

driemu a či nezískali

dôležitú prevahu

nad dobrami sna

zvaného život

Byť svätý je ťažká úloha

pre toho kto svätým nie je

a nemá to ani súdené

lebo svätému netreba

aby ho za svätého

vyhlásili veď jeho odmena

nie je z tohto sveta

kde vládne tma

levitujem si

v mysli pred oltárom

ako svätý Gerard Majella

aby som viac precítil

lásku k podobe Boha

odtlačenej v Matke

Spasiteľa ktorá má

i podobu mojej pozemskej

mamky ktorú ak už nemám

je mi ňou tá večná

zjavujúca sa pre spasenie

sveta s roztvorenou náručou

materinského pohladenia

Stanislav Háber

(zo zbierky Dva tóny)