haber

Oceľovosivé more čo bolo nad hlavou tam hore

a odtrhnutá slza z viečka bolí

čas utopil spomienky v mori

mlynček čo melie všetky obrazy v mysli

sa zasekol keď pravda hlavu čistí

Lebo existuje peklo verte mi to nie sú

rozprávky starej matere peklo v každej

duši čo horí a v tom plameni sa

naše srdce zbavuje hrdzí

Čo z neho zostane aká zuhoľnatená

troska alebo snáď vybrúsený diamant

Keď prvá mala v raji zhrešiť žena

a opäť žena dostala najkrajšiu úlohu

– priviesť na svet Spasiteľa

Aké plamene nás zovrú v náručí

ten oheň najčistejší z plazmy

slova

Raz som už tou pecou prešiel

a prejdem ňou po smrti tela znova

Bola tu moja mama čo ma vzala

po svojej smrti do očistca

podala mi ruku a povedala:

Poď teraz ti ukážem čo je to smrť

A pred mojimi očami všetka

zloba čo som rozdal od narodenia

šla teraz v inom poradí –

prežíval som ju na sebe akoby mi ju

robili iní

No iní boli nevinní to ja som

sám sebe najviac ublížil

tým že som ubližoval druhým

To je to peklo čo nevidíme

a predsa existuje vážení

čo sa smejete z plného brucha

potom budete ľutovať že ste

nedržali hladovku na protest

proti vlastnej hlúposti

Stavate si pomníky z blata ničoty

kde skladujete odtrhnuté slzy

z viečok vašich obetí

hromadíte bohatstvá hlúpych

hmotných uspokojení

tam kde je púšť vašich

márnych nádejí

kto by vám závidel

nebuďte hlúpi

závidíte len vy sami sebe

to že ste niekedy mali

cez oči tú hrubú pásku

hmoty

lebo predsa existuje peklo

vážení

Stanislav Háber

(zo zbierky Dva tóny)