haber

Farby čo si mi farbila

vo vani na dlani a

druhou rukou si mi

mokrila dosah na

strely na blízky

boj oka s nosom

lebo blázon som i

taký aký páchnem

potom slín

lietam s mutovaným

hlasom že mi

klamár s bosými

ušami odtrhol zo

sna kúsok hrotom

nadávok na to

čo nie som a

čo som členkom

s čelenkou na okraji

reklamy za nimi

tými úspešnými

brechajúcimi psami

kým moje karavány

kráčajú rovnomerným

krokom s tým otrokom

namiereným do

srdca roztiahnutých

bokov s pocínovanými

okrajmi rakvy s

nocou vyvetranou

od vína a všetkých

tých smradľavých

handier na papier

čo zbierajú daňovníci

do mlyna na perzské

bankovky čo im tečú

sliny z núl na konci

a uprostred je mäkká

tmavá noc nasratá

od prepálených dráh

tých diskov zabitých

krvavo pomstených

nábojmi do hlavní

laserových kopulačných

omylov

to si ty tá hradná stráž

i mokrá púšť mojich

túžob vytiahnutých

z močarín piesku

ničoty posypanej

marmeládou opľutých

hrdinov zomknutých do

šíkov bez bojových

motívov a vôbec

schopností sa

nasrdiť ako kocúr

v strehu pri bránení

svojho hradu

nepridá mi Bachov

orgán do nálady

odvahy postaviť sa

vlastnému vrahovi

z očí do očí a

z úst do úst

to áno áno áno

a nie nie nie

mĺkve bruchabolenie

Stanislav Háber

(zo zbierky Dva tóny)