Hluchý svet
vyzváňa obsadzovacím tónom
obhorený papierik
upečený nad ohňom
spomienok zívajúcich dní
čo to tak rýchle všetko zbehlo
život a smrť teplé žriedlo
keď nehy sa menia na hriechy
a dni už nie sú tým farebným
kaleidoskopom zvíjajúcim sa
v rýchle miznúcom čase
kamienok v prstienku
ten osadený do kovu
na pamiatku Prométea
na pamiatku nás
keď sme ešte stáli
nahí pri múroch veselých
smútkov
aby nás oheň prečistil
v plameňoch dohasínajúcich
citov ktoré zasvietia
z posledných síl najkrajším
svetlom lásky keď poznaním
nezískame vieru ale vierou
poznanie vchádzajúc do dverí
domu na vrholcoch kopcov
kde nás príjme ten
ku ktorému ideme a
snažíme sa čo najrýchlejšie
utekať aby nás tak nebolel
každodenný deň
Stanislav Háber
(zo zbierky Dva tóny)
Celá debata | RSS tejto debaty