povedať len svetlo by
bolo málo lebo je
aj tma a preto je najkrajšie
prázdne mlčanie ktoré
je tak strašne smutné ak
doň nevkladáme zvuky
cimbalu spod košatej jablone
keď sa roj včiel usadil práve
v mojej hlave aby ma pokúšal
diabol bez hlavy plný
vesmíru zrelých
kolien spod zelenej sukne plnej
hmyzu mojich lákavých predstáv
o ruži posiatej kvapôčkami
rosy o nosy zavesené
medom napchané putne po
okraj naplnené šťavnatým
hroznom tvojich pŕs tak
ľahko plávajúcich po oblohe
v čipkovanej podprsenke z
búrkových oblakov a ja sám
napichnutý na vidlách od
hnoja rozotieram vlastnú
horúcu krv do červených
dúškov zviazaných šnúrkou
tvojich hladkých bruškov na
prstoch ktoré akoby vôbec
nestarli ba boli vekom čoraz
vzácnejšie vo svojej nevinnej
oblosti uzamknutej do
zásuvky s tajným otvorom na
moje vízie zosnované
pod opitým ránom
o deji čo bol
a mne sa vidí
že ešte len príde hoci
mi je jasné že je to všetko
minulosť na ktorú sa z budúcnosti
bezpodmienečne teším
Stanislav Háber
(zo zbierky Štvrťstoročie lásky)
Celá debata | RSS tejto debaty