haber

chcem sa nahnúť a bozkať

perlorodku uzavretú do mlčania

napätia zavraždených sluhov

z podlahy stúpa dym

zakrútený do osušky

fénuješ mu vlasy

a tvaruješ jeho čierno

sivé kučery

z výšky sa ti hlava stráca

medzi astrami

a náš byt zatiahli

čiernym flórom

nadšený sadám na koňa

vytiahnutý žeravými kliešťami

do tohto zapadákova

v ktorom sa z komína

odvádzajú všetky žiale

do prášku na drobno

nasekaného pod lipou

vysypaného v kolumbáriu

ticha

nič už netiká a nehýbe sa

všetko ustrnulo ako na holografe

obzerám si zo všetkých strán

čo som doteraz nevidel

ale nemám to komu povedať

trochu sa hanbím

akoby som niekoho urazil

ale všetci naokolo sa tvária

že ma nevidia a vôbec ma nevnímajú

viem že je to len ich ohľaduplnosť

svedomie sa mi ozýva

štípaním očí ktoré mi vzali

dávno predtým do klenotníctva

a dnes ich predávajú ako

špendlíkove hlavičky do stuhy

na krabičku s prsteňmi

zrazu viem že ma už nič nebolí

predsa len tí lekári

sa vydarili

akurát že moje telo

nie je tam kde by malo byť

a ty kulmou narovnávaš

kučery vetru

kričím na teba že sa to nemá

zmysel mi dávno unikol

s kohútmi šiel na pivo

obkrútená fotografia

na šialenej centrifúge

vždy si sa bála kolotočov

kým ja sa vznášam nad mestom

bez toho aby si to niekto všimol

a zúrivo zúrivo vyzváňa telefón

jeho tóny sa balia do igelitky

so smetím ktorá sa rozsypala

na chodníku ležím

v pokrkvanom alobale hnijú zvyšky večere

nik nepoďakoval tomu milému chlapovi

čo sa toľko namáhal s lopatou

vôbec netuším prečo nemám povinnosti

a kam sa podel zápach

na čo sa pozriem

obraz skockovateľ

a ja sám na to nemo pozerám

jediná kto ma zdraví

je ryba z akvária

rozleptanej budúcnosti

Stanislav Háber

(zo zbierky Štvrťstoročie lásky)