haber

Všetko je opakom vlastnej ničoty

ale aj tak najkrajšia si ty
a ja som tvojou odvrátenou stranou
keď vzdušné víry ženú predstavy
klauna s veselým predsavzatím
a bez smútku sú noci oveľa hlbšie
než by hľadal namosúrený vodič
trolejbusu ktorý ti privrel ruku
aj ja by som ťa privrel
keby si nebola moja pochop
do dverí to iste nie
prichytení za myšlienky
a za kúdoly vlečúcej sa hmly
lebo ťažko je to vysvetliť
prečo by som ťa zjedol
celkom nahú aj bez hladu
že si mojou súčasťou ako ruka
čo sa na mňa pozerá okrajmi
nechtového lôžka a tvoja bosá noha
mi máva v snoch hneď pri posteli
a túžba čaká aby slová neboleli
kým pod asfaltom rastú snežienky
na každom okraji sveta sa mi
radosť rúca a rastie nádej oslavy

Stanislav Háber

(zo zbierky Štvrťstoročie lásky)