haber

len sa tak plaziť

po zemi k rastlinkám

dvíhať v údive hlavu

že vyrástla nado mňa

celkom ma pritisla

na hrudi dve guľaté oči

čo ťa tak vytáča do vývrtky

že som vždy naštartovaný

hľadať ti lásky na tvári

aby som nevidel žiadnu

z vrások lebo pre mňa si

mladá neustále a ty to

nechápeš lebo si bylina

nado mnou čo rozkvitla

a voniaš nádherne celkom

zámerne sa snažím prikrčiť

aby si vo mne hlbšie zostala

keď ten kolotoč ohnivý

od života sa roztáča a

jeho vír sa raz upokojí

to nie my ale naše biorobotické

telá sa zaseknú

zhrdzavené vnútornými

šťavami rozmnožovania

veď celá príroda sa obnovuje

ako aj naša vo vnútri stroja

aby sa ukázalo že to čo je

nemenné je iba vnútro

duša nestarne to je tajomstvo

života a preto nie sme

neustále starší

ale mazľaví od miešacej

sa hliny nášho času

čo nás po svetových hodinách

teraz sme tu

ja a ty

teraz navždy v postoji

ktorý uniká pomedzi prsty

ako čistá voda tečúca

dookola

Stanislav Háber

(zo zbierky Štvrťstoročie lásky)