haber

svet je paranormálny jav

brble a kypí
človek presne lietam
kam si nedávam
pozor čo si prajem
lebo až sa mi to
splní šaliem od prekvapenia
cigara vyhorená do dna
tak sa tackám
týmto orákulom s ujom
zaveseným na ramene
a tajne dúfam za
všetky vyfajčené rána
že sa raz rozbrieždi
za možné výbuchy
sopečná činnosť tvojho
vnútra chrlí
dračie pozdravy
aby zaboleli
inak mám pocit
že sa iba pomaly tackajú
smermi aké sme im nevybrali
sem a tam do špirály
až na kosť nervu
a ty svietiš ako slnko
ktoré nevidí vlastný
jas a neustále sa ma
pýtaš: Čo na mne vidíš?
a ja ti opakovane odpovedám:
Raz ti to poviem a potom
to budeš vidieť tiež.
vlásočnica krvných ciest
zaborená s trestom
omočeným do rozliatych

Stanislav Háber

(zo zbierky Štvrťstoročie lásky)