haber

Pod korunou starej jelše na okraji lúky pri lese rástol
černicový krík obsypaný malými nezbednými černicami.

Konáre
stromu sa vlnia vo vetre akoby plávali po oblohe. V skutočnosti
chránia listami mladé plody kríka pred páľavou letného slnka
i pred nápormi daždivého počasia.
Na vrchole kríku, na najdlhšom konáriku s najväčším
množstvom hrozivých tŕňov sedí černica – princezná – pohrúžená do
rozjímania o vlastnom vznešenom pôvode. Narodila sa síce rovnako
ako jej sestričky, ostatné černičky, v lone kvetu, lenže ona je
nad nimi najvyššie a – je bez debaty najkrajšia.
Černice od rána do večera veselo klebetia o bežných

černičkovských problémoch. Ktorá je už ako zafarbená, či ako sa
jej zasa o niečo zväčšilo brucho. Iba princezná vznešene mlčí.
Prečo by sa mala zaoberať takými, podľa jej úsudku, prízemnými
taľafatkami, keď každý hneď na prvý pohľad zistí, že jej sa nik
nevyrovná? Či sa vari nie dosť napočúvala od rodných koreňov od
malička, že je ozdobou celého kríka, jeho šťastím, jeho pýchou?
Vždy všetky najčerstvejšie a najlahodnejšie živiny od
koreňov tiekli k nej prvej cez miazgové kanáliky v konároch.
Musela byť pekná, veď ako jej stále zdôrazňovali, práve v nej sa
skrýva všetka krása celého kríka. Je jeho ozdobou a teda aj
vývestným štítom, akousi živou reklamou.
Postupom času ako zreli, stali sa reči ostatných černíc
čoraz domýšľavejšie. Vraj sú už skoro úplne čierne a to je znak,
že aj zrelé. V radostnom očakávaní si rozprávali zaručene
pravdivé príhody, ktoré počuli od starej včely. Jedného dňa k nim
prídu mäkké a teplé prsty, ktoré si ich vezmú so sebou spoznávať
svet.
Možno sa dostanú do sladkého koláča, alebo až do džemu.
Ktovie, ak nebudú dosť sladké, posypú ich na tanieri cukrom.
Každá z černičiek hneď ďalšiu novú správu domýšľala po svojom.
Tanier je vraj v skutočnosti mesiac, či slnko nad hlavami. To
„ako“, že tanier je ako slnko, či ako mesiac v splne, teda
rovnako okrúhly, čím im chcela včela opísať jeho tvar, černice
prepočuli. Potom sa prekrikovali, ktorá z nich povedala väčšiu
hlúposť. Žiadna však skutočnú pravdu nepoznala, nuž sa smiali, až
sa celý krík natriasal nad tým, čo všetko si predstavovali pod
slovom tanier.
Len princezná z toho smiechu veľa nemala. Čoraz viac bola
z tých hlúpych rečí nepokojnejšia. Ona by mala skončiť s inými
černicami z oveľa nižších konárov rozvarená v horúcej vode
v pohári v džeme na polici? A kto by potom zdobil krík? To určite
nebude pravda! – durdila sa.
Lenže čím viac černice džavotali o čase, keď opustia domov
a vyberú sa na skusy, tým väčší bol v princezninej malej hlave
nepokoj. Ten neskôr prerástol až do zmätku, keď sa s vlastnými
obavami zdôverila rodným koreňom. A tie ju už zrazu nechlácholili
rečami o tom, že je najkrajšou ozdobou kríka. Hovorili so
slávnostným nádychom v hlase o odvekom kolobehu prírody.
O zákone, ktorý trvá od pradávna.
Na noc bola od toľkého premýšľania černička – princeznička
celá zmorená. Zavrela unavené oči a za viečkami sa jej prisnil
celkom neprincezničkový sen. V ňom bola doma, na kríku, no nie na
najvyššom a na najlepšie celým plukom tŕňov stráženom konáriku,
ale bola obyčajnou černicou, ktorá sa chichoce a rozpráva dookola
o radostnej udalosti, ktorá sa k nim všetkým každú chvíľu blíži.
Sen bol taký živý, až sa celkom z neho prebudila úplne čerstvá,
akoby vôbec nikdy nezaspala.
Na nočnej oblohe svietilo toľko krásnych hviezdičiek, koľko
bolo na kríku čiernych černičiek, ba možno aj viac. Medzi nimi
trónil mesiac, ktorý sa s hviezdami zabával rovnako, ako kedysi
rodné korene s princeznou.
Odrazu bol preč celý jej podvečerný smútok a neistota.
Ťarcha obáv zmizla a cítila sa šťastná spolu s chichotajúcimi sa
hviezdami.
Do rána už ani neprivrela viečka, a len čo slnko vystrelo zo
zlatej postele za horami k nebu svoje prvé lúče, začala si
spievať spolu s vtákmi, čo predtým spali v hniezdach na konári
starej jelše.
Dovtedy bývala princezná mrzutá, keď ju štebot vtákov
vytrhol zo sladkých driemot. Dnes však priam žiarila od vzrušenia
a radosti. Aj tŕne, čo sa pred ňou hrozivo vypínali boli rannou
rosou okrášlené akoby si navliekli okolo hrdiel lesklé korálky
kvôli nejakej slávnostnej príležitosti. Korene trochu posmutneli,
ale len toľko, aby to okrem nich nik na kríku nepobadal. Správne
vytušili, čo im chystá dnešný deň. Vždy je to tak, keď nastane
čas oberačky ich dietok – černičiek, upozorní ich na to spev tej,
do ktorej vložili väčšiu časť svojej nehy a lásky – do
tohtoročnej princezničky – černičky. Každé leto je ňou niektorá
iná, veď korene dobre vedia, že kolobeh prírody je neúprosný
a žiadna černica na rodných konároch nedozreje dvakrát, to sa
nedá.
A žiadna z nich si nie je s druhou podobná. Každá je
originálna, svojská, jedinečná. A nakoniec je dobre, ak všetky
odídu z domu. Horšie je, ak niektoré na kríku zostanú pred svetom
pre listy, ktoré ich zakrývajú, pred oberačmi nepovšimnuté. Na
jeseň, keď udrú mrazy, obloha sa zatiahne a väčšinou mrholí,
sladké brušká černičiek sa neúmerne zväčšia. Ba stáva sa, že ich
pokryje biela farba hniloby. To je len potom koreňom ľúto. Takto
odhnijú ich plody bez úžitku.
Princezná tohtoročného horúceho leta si všimla, že dnes
korene rozdávajú cez miazgové kanáliky sladké raňajky zrazu pre
všetky černice úplne rovnako. Princeznej to neprekážalo, ba
naopak bola rada, že ju nik nevyvyšuje nad ostatné sestry.
Zažiadalo sa jej im prihovoriť. Chvíľu váhala, hanbila sa za to,
že doteraz iba mlčala a pyšne nad ne dvíhala svoju kučeravú
hlavu.
Potom sa rozhodla, že sa im s vlastnou hanbou zdôverí:
Nevedela som, milé moje, že nás čaká rovnaký osud. Asi som bola
príliš hlúpa, keď som sa doteraz tvárila, že náš spoločný život
na kríku je pre mňa iný, ako pre vás.
Černice sa dobromyseľne zasmiali nad toľkou úprimnosťou, no
trochu boli aj v rozpakoch, čo na to povedať? Ako v každej
spoločnosti, kde je viacero rozličných pováh, aj tu sa našla
najprostorekejšia z nich, černička – štebotalka z dolných
konárov: Nič si z toho nerob, princezná, veď my sme vedeli, že si
ako my. Je pravdou, že ťa krík rozmaznával, ale rovnako by
rozmaznával korúkoľvek z nás, keby sme sa narodili na jeho
najvyššom konári. Netráp sa preto, že si bola nad nami. Tým, čo
si nám teraz povedala, si nám dokázala, že si už dospelá. Ak tak
oznámi prvá z prvých z nás, znamená to, že prišiel čas nás
oberať.
Odkiaľ to vieš? – prekvapila sa princezna. Nič také jej
korene nevraveli.
My, černice zo spodných konárov, sme mali dobrú učiteľku,
ešte na jar, keď z nás boli ešte len biele kvety.
Koho, veď korene nič také nevraveli ani v čase, keď som bola
ešte v materskom lôžku bielych lupeňov kvetu, čudovala sa
princezná. Prekvapene hľadela na štebotalku z dolného, skoro
úplne posledného konára. Veď ona tak nízko z tej výšky kríka
skoro ani nedovidela.
Rástla tu vedľa mňa, – ukazovala štebotalka,- pod listami
pred svetom schovaná stará černica z minulého leta. Čím náš kvet
viac voňal, ona sa scvrkávala a odumierala. Celá tvrdla, ale ešte
predtým, než úplne onemela, stihla nám rozprávať, ako každú jar
a leto na našom rodnom kríku dozreje na najvyššom konári
princeznička – černička, ktorá bude síce najkrajšia, ale prvá nám
ukáže, ako sa nebáť vlastného osudu a prijať ho s láskou
a s radosťou v srdci. Ona, žiaľ, sa toho nedočkala. Nik si ju
minulého roku nevšimol a tak sa vysušila a stvrdla na konári až
do najbližšej tohtoročnej jari.
A teraz je kde? – vyzvedala princezná.
Štebotalka si vzdychla: Už jej niet. Šli okolo deti
a odtrhli si ju s tým, že nové černice ešte nie sú, tak ochutnajú
tú, čo tu zostala od minulého leta.
Takže sa dočkala, – vzdychla si princezná dojatá príbehom
černice, ktorá tak dlho musela čakať na svoju veľkú chvíľu
života.
Napätie na kríku sa medzi černicami uvoľnilo. Nastala veselá
debata. Zrazu všetky černičky jedna cez druhú rozprávali
a princezná s nimi ako jedna z nich, aj keď najvyššia. Chvíľa
vzájomného zblíženia, aká nastáva, keď si všetci uvedomia, že sa
narodili, aby sa raz rovnakou cestou a spôsobom premenili do
iného sveta.
Černičku – princezničku na chvíľu prepadla clivota, že sa
s černicami neporozprávala takto už skôr. Potom sa však
upokojila, keď jej na to štebotalka z najspodnejšieho konára
odvetila, že radšej aspoň raz, akoby sa neporozprávali nikdy, čo
sa tiež mohlo stať.
V ten pekný slnečný deň sa okolo obeda pri kríku ozvali
veselé detské hlasy. Vybrali sa zo zaprášeného mesta do čistého
lesa na prechádzku za oddychom. Princezná sa zachvela. Zrazu si
uvedomila, že vidí svoje priateľky naposledy. Všetky zmĺkli.
V tej poslednej chvíli odchodu navždy z černicového kríka je
každá z nich úplne sama. Už nie sú spoločná veselá družina. Čo
ich čaká?
Napriek uisteniam rodných koreňov, že to tak bolo, je a bude
vždy u každej ďalšej generácie černíc, ktoré tu boli, sú a prídu
po nich, niektoré sa chveli od strachu.
Aj princeznu na okamih striaslo, čo si však našťastie nik
nevšimol. Včas si totiž spomenula na príbeh starej černice, ktorá
musela čakať až do jari, kým ju niekto na kríku objavil. Iste už
vtedy nebola ani veľmi chutná, keď už bola vyschnutá a stvrdnutá,
ako rozprávala štebotalka. A či vôbec ju niekto odtrhol s tým
úmyslom, že si na nej pochutí? Asi sotva. Možno ju odtrhli len
preto, aby ju znova zahodili ako nechutnú, zostarnutú na nič súcu
černicu. Kým ona, princezná, je na najvyššom konári a čaká ju
iste iný osud. Aspoň si ju hneď všimnú, kým má mäkké brucho
a sladkú lahodnú chuť. Takto si dodala odvahy, že sú černice,
ktoré sú na tom aj horšie, než je ona. Pravdu povediac, žiadna na
tom nie je lepšie, ako práve princezná, ktorá bola celý svoj
život na kríku najviac rozmaznávaná.
Už sa nechvela. Bola vďačná starej černici, že prečkala
zimu, aby vyjavila štebotalke posolstvo starej generácie pre
generáciu novú, čo ju čaká a neminie. Veď takto sa o tom
dozvedela princezná skôr, ako z konára odišla. Rovnako v duchu
žehnala štebotalke za to, že jej všetko bez okolkov prezradila.
Nakoniec, bola hrdá aj sama na seba, že sa naozaj dokázala aspoň
raz v živote znížiť aj k černici z najnižšieho konára, aspoň sa
dozvedela, ako sa má v najdôležitejšej chvíli svojho života
správať.
Už sa ani nezachvela. Dokázala vlastné vnútorné zvieranie
potlačiť a nedať ho viac najavo. Musí byť teraz, v tomto
rozhodujúcom momente, keď sa napĺňa čas bytia všetkých černičiek
pevná a rozhodná. Skutočná princezná. Preto sa jej dostalo toľkej
dôvery od otca kríku. Preto dostala od neho hojnosť a prevahu
láskania pred ostatnými.
Vydala zo seba iba krátky vzdych: Ach, – keď ju malá detská
ruka vylúpla z lona bojovne sa tváriacich plukov tŕňov, čo ju
mali strážiť. Trošku sa jej zakrútila čierna kučeravá hlava a už
sa ocitla na ružovom jazyku. Jej vedomie sa rozplývalo do
krásneho láskajúceho svetla nového bytia.
Dievčatko s veľkými hnedými očami a noštekom – pršiačikom
ako gombička rovnako vzdychlo, keď princezničku prehltlo: Ach! To
ale bola sladká černička!
Princezná ju začula, ale to už nebola súčasťou milého
dievčatka. Svetlo, čo ju obopínalo, ale i zároveň napĺňalo, sa
jej videlo, že odniekiaľ pozná. Vtedy pochopila, že myseľ rodných
koreňov a ona je jedno a to isté. Potešila sa. Jej život sa
napĺňal. Počula rodné korene, ktoré jej hovorili sladkým hlasom:
Vitaj doma! Na jar zakvitne v našich pukoch nová černička
– štebotalka.

Stanislav Háber
(zo zbierky poviedok „O“)