haber

Medzi nami toľko tajomstiev

od rána každý deň

nás drží štvrťstoročie v napätí

a žiaden stereotyp nehrozí

keď roluješ si pančušky do ruky

a vidím ťa s každým pohľadom

na novo dráždivo priťahujúcu

čo ti neviem vysvetliť

kam sa stále pozerám a ty

mi oponuješ že veď si ma už

videl ale ja mám pocit

odznova a zasa inak

v tvojich náladách plávem

zaspatým kanálom túžob

keď tvojou kožou posadnutý

trhám ti kvety každý deň

s ránom opakujem rituál

lákania na teba a ty

sa čuduješ kde si objavila

mladíka vo mne vo chvíli

hladenia stôp času

kým zakrývame sopku výbuchu

medzi naše tajomstvá láskania

takú ťa vidím a viem

že to nie je pomätenie

lebo aj iní ťa po troch deťoch

pozývajú na kávu

aby mi potvrdili spätne

všetky túžby zamerané

do teba na strely z vášne

do tela tvojho môjho

chrámu z modlenia

a svoje áno povedali sme si

v inom sto a tisícročí

predsa vydržalo aj doby

z temna presiaknuté

svetlami tvojej nehy

som odľahčený

bublinou vyfúknutou

z chvíle napätia

kapiláry tenučkej

priesvitnej v nočnej

zúrivej šelmy

zakrivenia

sprchnuté kvapky

odrazené stekajú

mi po tebe

v rotujúcej strele

na maľovanie ďalších olejov

bez zlodejov nakúpených

v lacných odevoch

zaklial som ťa

zlatú priadku medzi

hrnce aby som

trpaslíka potom porazil

s tebou na úsmev

do všetkých našich podôb

zvíjajúcej sa hmoty

z ktorej ťahá nás

energia neba vyliahnutých

kuchtík umývam ti

riady nálady preč

uteká rýchla rieka

kým sa znova obrodíme

v mliečnej slze hviezd

Stanislav Háber
(zo zbierky Sto plus jedna láska)