Medzi nami toľko tajomstiev
od rána každý deň
nás drží štvrťstoročie v napätí
a žiaden stereotyp nehrozí
keď roluješ si pančušky do ruky
a vidím ťa s každým pohľadom
na novo dráždivo priťahujúcu
čo ti neviem vysvetliť
kam sa stále pozerám a ty
mi oponuješ že veď si ma už
videl ale ja mám pocit
odznova a zasa inak
v tvojich náladách plávem
zaspatým kanálom túžob
keď tvojou kožou posadnutý
trhám ti kvety každý deň
s ránom opakujem rituál
lákania na teba a ty
sa čuduješ kde si objavila
mladíka vo mne vo chvíli
hladenia stôp času
kým zakrývame sopku výbuchu
medzi naše tajomstvá láskania
takú ťa vidím a viem
že to nie je pomätenie
lebo aj iní ťa po troch deťoch
pozývajú na kávu
aby mi potvrdili spätne
všetky túžby zamerané
do teba na strely z vášne
do tela tvojho môjho
chrámu z modlenia
a svoje áno povedali sme si
v inom sto a tisícročí
predsa vydržalo aj doby
z temna presiaknuté
svetlami tvojej nehy
som odľahčený
bublinou vyfúknutou
z chvíle napätia
kapiláry tenučkej
priesvitnej v nočnej
zúrivej šelmy
zakrivenia
sprchnuté kvapky
odrazené stekajú
mi po tebe
v rotujúcej strele
na maľovanie ďalších olejov
bez zlodejov nakúpených
v lacných odevoch
zaklial som ťa
zlatú priadku medzi
hrnce aby som
trpaslíka potom porazil
s tebou na úsmev
do všetkých našich podôb
zvíjajúcej sa hmoty
z ktorej ťahá nás
energia neba vyliahnutých
kuchtík umývam ti
riady nálady preč
uteká rýchla rieka
kým sa znova obrodíme
v mliečnej slze hviezd
Stanislav Háber
(zo zbierky Sto plus jedna láska)
Celá debata | RSS tejto debaty