haber

ten sneh čo

vŕzgal pod sánkami s
bielizňou si pamätám až
príliš jasne a mama ťahala
zo všetkých
síl kým som sa viezol z
chodníka na chodník do
práčovne kde potom manglovala
prala a sušila všetky tie
voňavé biele
veci a mama často
nevládala ťahať ma na
sánkach aj naspäť domov
po sídlisku Juh v Košiciach
oproti nemocnici kde
v lete cez
plot predávali zmrzlinu a
spoza plota zneli zvony
z chrámu do izby v
ktorej zomierala a
zdravotní bratia ju položili s
nosidlami na zem až
jej o asfaltový chodník
poskočila hlava a
ona ma tichým hlasom
poprosila: zober ma domov
a ja som sa tváril že
ju nepočujem
potom som už chcel počuť
ale odvrátila odo mňa oči
vedela že domov ísť
nemôže a na spálené telo
od rádioaktivity sa jej
priliepali zelené tesilové
nohavice tie o ktorých
hovorila že ich má do
tanca aj na počúvanie
a ja som ju podopieral
ale mama nechápala že
sa nedokáže vzoprieť na
nohách a ľudia sa na nás
pozerali akoby
sme boli exotický hmyz
nosím si ťa neustále
so sebou ako ty svoj
náhrdelník so zelenými guľôčkami

Stanislav Háber (zo zbierky Skameniem)