haber

Podľa všetkého, náboj, ktorý som dostal v anonymnej zásielke v stredu 8. marca 2017, pochádza zrejme z policajnej munície.

Podľa odborníkov, policajná munícia je označená na zápalke červenou farbou, aby policajtom pri skladovaní strelivo nezavlhlo. Ak je to pravda a náboj pochádza z policajných zásob, vynára sa rad otázok. Naozaj mi ho poslal nejaký popletený možno sused, možno čitateľ, možno nejaký neprajník, ktorému trebárs prekáža môj román Kričiace kamene o vražde z prelomových rokov revolúcie, alebo súvisí tento čin s rušením amnestií? Dovtedy, kým polícia nevyšetrí do konca, kto sa mi vyhráža smrťou, sú všetky otázky otvorené. Faktom je, že viac ako päť rokov som sa k amnestiám nevyjadroval. Až potom, ako ma bývalý minister zahraničných vecí Pavol Demeš verejne vyzval na Facebooku, aby som sa vyjadril k zavlečeniu prezidentovho syna a k smrti Róberta Remiáša, prišla táto čudná zásielka. Kto by si nekládol otázky, odkiaľ mohla taká vyhrážka prísť? Pracoval som trikrát v rôznych časových obdobiach ako hovorca Vladimíra Mečiara. Svojho času som bol aj poradcom ministra vnútra Gustáva Krajčiho pri zabezpečení bezpečnosti nových spojiek na Oskara Fegyveresa a to Miloša L. a Ľubora K. Oni dvaja ma navštívili a oni dvaja ma žiadali o pomoc, že som jediný človek, ktorému dôverujú. Miloša Lauka som totiž spoznal počas revolúcie v roku 1989. Vtedy som pracoval v STV v spravodajstve a patril som k jednému zo štyroch ľudí, ktorí sme pripravovali štrajk televíznych pracovníkov, aby STV otvorila dvere revolúcie. Podarilo sa. Prvé Štúdio dialóg sme vysielali už 24. novembra 1989, keď Česká televízia prvé Štúdio dialóg vysielala až 1. decembra 1989! Text o tom, že pracovníci Slovenskej televízie vstupujú do časovo neobmedzeného štrajku, kým vedenie televízie nepovolí informovanie o revolúcii, som písal ja spolu s Milošom Laukom. Preto Miloš L., keď sa stal spojkou na Oskara Fegyveresa po smrti Remiáša, prišiel za mnou a povedal mi, že ak mu nepomôžem, má veľmi silné indície, že jeho a Ľubora K. niekto zabije. Dnes mám takéto indície ja, ba mám aj dôkazy – anonym vyhrážajúci sa mi smrťou a k nemu priložený ostrý náboj pravdepodobne z policajnej munície. To je dôvod, prečo polícia moje trestné oznámenie z podozrenia zo spáchania trestného činu preklasifikovala len na priestupok proti občianskemu spolunažívaniu? Poslal mi náboj policajt? Alebo policajti??? Preto polícia nekoná tak ako by mala? Preto doteraz tento čin nevyšetrila? Preto neodobrala odtlačky, nevedie vyšetrovanie promptne? Dokedy sa takto budem pýtať? Áno, na stránke Pavla Demeša som písal aj o tom, že amnestie už mohli byť zrušené. Každý, kto sa nimi cítil byť dotknutý, mohol v lehote šiestich mesiacov požiadať Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu o zrušenie Mečiarových amnestií. Nik tak neurobil! A dnes celá spoločnosť po dvadsiatich rokoch rieši problém, ako ich zrušiť. Možno som nepríjemný svedok tých čias. Možno sa mi vyhráža priamo nejaká mne neznáma policajná mafia, aby som nehovoril aj o vražde ďalšieho človeka. Nezomrel totiž len Remiáš, ale aj ďalší občan SR, ktorý bol v tom čase po Remiášovej smrti nájdený zhorený v aute s rukami zviazanými za chrbtom. Teda zomrel rovnako ako Remiáš, nik však okrem mňa o ňom nehovorí. Pritom tiež vypovedal v kauze Remiáš. Hovoril však niečo iné, čo ani dnes asi niekomu nevyhovuje. Hovoril o tom, že Róbert R. mal mať spory s podsvetím. Je podsvetie a polícia aj dnes jedna ruka? Čo si o tom myslí minister vnútra Róbert Kaliňák? Alebo trebárs opozičný poslanec Martin Poliačik, ktorého som požiadal o pomoc, keď v STV v nedeľu 12. marca 2017 hovoril, aká je právna istota obetí trestných činov v súvislosti so zavlečením a smrťou Remiáša? Ak to tak bolo pred dvadsiatimi rokmi, aký je v tom rozdiel, ak dnes polícia postupuje v mojom prípade prinajmenšom čudne? Akú mám právnu istotu? Akurát tú, že Martin Poliačik sa mi vôbec neozval – nepovažuje ma za zaujímavú – preňho politicky zaujímavú obeť?