haber

Určite sú dôležitejšie témy v spoločnosti, než rušenie Mečiarovej amnestie.

Pre niekoho môžu však byť dôležité aj jednotlivo. Trebárs pre tých, ktorí mohli mať niečo spoločné so súvisiacimi vraždami Róberta Remiáša a M. B., ktorého tiež našli zhoreného v aute, pričom mal ruky zviazané za chrbtom drôtom hneď potom ako vypovedal, že Róbert R. mal mať nevybavené účty s podsvetím. V roku 1998 boli ďalší dvaja ľudia, ktorí tvrdili, že im ide tiež o život. Boli to nové spojky na Oskara F. a to Miloš L. a Ľubor K., ktoré ma úpenlivo opakovane žiadali, aby som im osobne pomohol, hoci som tak nechcel pôvodne urobiť; a aj keď už mali štatút utajených svedkov, neustále ma ďalej prenasledovali s podozreniami, že budú tiež zavraždení. Preto pred voľbami v roku 1998 Vladimír Mečiar udelil amnestiu, aby už nebola žiadna vražda v súvislosti s prezidentovým synom, ktorú by sa niekto snažil politicky zneužiť. Šlo teda o humánny akt, ako ho aj dnes Mečiar prezentuje, hoci sa ho nik z novinárov nepýta, prečo ho nazýva humánny?

Ak som okrem Mečiara jediný uviedol v diskusii na sociálnej sieti o amnestiách, na ktorú ma verejne vyzval bývalý minister zahraničných vecí Pavol Demeš, že šlo o humánny akt a spomenul som aj vraždu M. B., o ktorej absolútne nik nehovorí, nuž ani nie do týždňa som dostal anonym s textom: „Vojna likviduje čo vás čaká?“, ku ktorému bol v obálke priložený ostrý náboj 9 mm. Polícia tento prípad pri vyšetrovaní chcela riešiť len ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, čo je zjavný nezmysel a musel som sa začať brániť jediným možným spôsobom, aký mám k dispozícii – medializáciou. Kto mi tento drsný anonym poslal, nemám dodnes potuchy ani po mojej výpovedi pred trestným prokurátorom na Generálne prokuratúre SR, ani po mojom podaní podozrenia z nesprávneho postupu polície na inšpekcii Ministerstva vnútra SR a výzve adresovanej ministrovi Róbertovi Kaliňákovi.

Všade uvádzam, že motívy môžu byť rôzne. Od môjho nového románu Kričiace kamene predávaného po celom Slovensku, v ktorom opisujem vraždu z prelomových rokov revolúcie v roku 1989, až po neprispôsobivých susedov, či moju verejnú diskusiu s Pavlom Demešom na sociálnej sieti. Román ako umelecké dielo možno hádam vylúčiť, že by odtiaľ vietor fúkal, iné motívy nepoznám. Ak však zistíte, že neprispôsobiví susedia sa prisťahovali pred zhruba dvadsiatimi rokmi, keď som bol Mečiarovým hovorcom a poradcom ministra vnútra Gustáva Krajčiho; ba zistíte, že človek rovnakého mena bol elitným kukláčom, ktorí sa vyjadroval pre médiá, či osoba rovnakého mena má dnes firmu na likvidáciu munície, potom je prinajmenšom čudné, ak polícia nejde po týchto stopách, veď ja nemám možnosti, ako ich preveriť? Predsa môže existovať aj prepojenie oboch motívov. Som hádam jediný publicista dnes, ktorý hovorí, že Mečiarove amnestie bol humánny akt. A na ich zrušení môžu mať záujem práve aj osoby prepojené s podsvetím, trebárs aj s políciou, ak náhodou mali v dvoch vyššie spomínaných vraždách prsty? Veď zrušenie amnestií sa dnes robí s tým mediálnym podtextom, že vinný zo smrti by mal vraj byť niekto úplne iný. Čiže rušenie amnestií môže týmto živlom v pozadí vyhovovať a moje poukazovanie na humánny charakter amnestie im môže prekážať, preto ma potrebujú zastrašiť a možno aj umlčať?