haber

Žalujem – mýty a legendy, ktoré sú také u nás populárne.

Trebárs o Mečiarovej amnestii, že vraj tak amnestoval sám seba, ak opakovane o nej on sám hovorí ako o humánnom akte. Zomrel ako každý vie Róbert R. Opozícia voči Mečiarovi tvrdila, vraj jeho smrť súvisí so zavlečením. Vtedy prišiel svedok M. B. a sám od seba vypovedal na polícii, že v skutočnosti mal Róbert R. spory v podsvetí. Skôr však, než stihol svoju výpoveď zopakovať pred vyšetrovateľom, našli ho v aute zhoreného so zviazanými rukami za chrbtom. M. B. nebol neznámy. Poznal sa okrem Róberta R. aj s novými spojkami na Oskara Fegyveresa a to s Milošom Laukom a Ľuborom Kovalčíkom. Títo dvaja boli aj na videu, ktoré nakrútil Oskar Fegyveres a povedal na ňom, že ak by títo dvaja (rozumej Lauko s Kovalčíkom) zomreli, tak ich má na svedomí Mečiar s Lexom. Čiže vrahovia boli označení skôr, než sa vraždy stali. A Lauko s Kovalčíkom sa dodatočne zľakli, lebo k videu mali prístup rôzni ľudia, že teraz ich môže ktokoľvek zabiť, napr. aj tí, ktorým by vyhovovalo, aby Mečiar s Lexom vyzerali ako vrahovia. Preto ma Lauko navštívil a prosil ma, že som jediný človek, ktorému v HZDS verí, aby som jemu a Kovalčíkovi pomohol zachrániť si životy. Odmietol som. Povedal som im, že majú políciu, vyšetrovateľov, nech sa obrátia na nich. Prišli však znova a na ďalší deň znova a znova, boli neodbytní, vystrašení. Povedal som si, že ak by sa im naozaj niečo stalo, tak by ma to mrzelo, že som im nepomohol. Tak som šiel za ministrom vnútra vtedy Gustávom Krajčim. Už som práve nebol hovorcom HZDS, ale odišiel som pracovať do Literárneho týždenníka. Pri Mečiarovi za jeho 23 ročné pôsobenie v politike, som bol jeho hovorcom trikrát v rôznych časových obdobiach a vždy som z politiky utekal späť k novinárčine, k mojej tvorbe.

Žalujem – mýty a legendy, ktoré sú u nás také populárne. Ani Gustáva Krajči mi spočiatku neveril, že mi ide o ochranu ľudských životov a nie som zo žiadnej bezpečnostnej zložky. Nebolo práve najvhodnejšie, aby ochranu utajovaných svedkov zabezpečoval redaktor Literárneho týždenníka. Tak mi ponúkol zmluvu na poradcu ministra vnútra, ktorú som prijal. M. B. vtedy ešte žil. Zrazu navštívil firmu, ktorú viedli Lauko s Kovalčíkom a keďže ich v nej nenašiel, napadol jedného z firemných pracovníkov. Lauko s Kovalčíkom sa zľakli ešte viac. Darmo mali štatút utajených svedkov. Prezident mal právo nazerať do vyšetrovacieho spisu a teda podľa nich už vedel, že oni dvaja ako jeho spojky na Fegyveresa vypovedali proti nemu. Povedali, že Fegyveres získal finančnú odmenu za svoju svedeckú výpoveď, keď ho k prezidentovi prepašovali v kufri auta na stretnutie, na ktorom sa všetko dopredu dohodlo. A potom prišiel náhly obrat M. B. Ten šiel sám na políciu, kde urobil prvotnú výpoveď, že v skutočnosti podľa jeho poznania Róbert R. nezahynul pre prezidentovho syna, ale vraj mal spory v podsvetí. Skôr, než mohol M. B. výpoveď zopakovať pred vyšetrovateľom, našli ho zhoreného v aute. Lauko s Kovalčíkom boli vydesení. Zasa a znova a opäť a neustále chodili za mnou, že ich aj tak zabijú, nech niečo vymyslím. Tak som im navrhol, že môžem skúsiť ich medializáciu, že ak v médiách povedia, že ich zabijú – nuž ich nezabijú. A oni súhlasili. Najprv to mala vysielať Markíza, aspoň Pavol Rusko mi to sľúbil. Z STV ma vyhodil vtedajší riaditeľ Igor Kubiš a nakoniec to odvysielala až iná súkromná televízia VTV. Nie je pravda, čo teraz tvrdil v Novom čase Lauko, že vo VTV vystúpili ako utajení svedkovia po dohode s HZDS. Ja sám som nebol HZDS! Bol som vtedy redaktor Literárneho týždenníka a poradca ministra vnútra! To však Laukovi a Kovalčíkovi nestačilo! A s medializáciou, akú som im navrhol, s nadšením súhlasili!

Žalujem – mýty a legendy, že každý novinár musí byť u nás tajný agent. Áno, vyšetrovala ma pred rokom 1989 obávaná tajná služba ŠtB na základe anonymu, ktorý niekto na mňa poslal. Vtedy som bol poslucháčom pilotného smeru Vysokej vojenskej leteckej školy ako pilot nadzvuk v Košiciach. Náš doteraz jediný kozmonaut Ivan Bella je môj spolužiak. Po vyšetrovačke, keď som bol 48 hodín zavretý na ŠtB a hrozil mi vyhadzov z vysokej školy, som mal ťažkú haváriu a vyradili ma z lietania zo zdravotných dôvodov a prepustili ma z armády. Nuž som ukončil žurnalistiku. Po roku 1989 som z pozície redaktora STV, ktorý patril k prvým štyrom televíznym pracovníkom, ktorí pripravili v STV revolúciu a STV otvorila vysielanie revolúcii o týždeň skôr, už 24. novembra 1989 sme vysielali prvý Štúdio dialóg (sic!), než Česká televízia, ktorá vysielala prvé Štúdio dialóg až 1. decembra 1989; som pomáhal spoluzakladať prvé slobodné noviny na katedre žurnalistiky časopis Zmena. A do Zmeny som z STV aj prešiel pracovať. Tu ako redaktora Zmeny ma zatkli agenti FBIS (kto už nevie, čo to bolo, nuž šlo o federálnu tajnú službu riadenú z Prahy a existujúcu do roku 1993). Preto ma osobitne potešilo, že už ako niekoľkonásbnému hovorcovi Mečiara mi nakoniec v časoch Dzurindovej vlády lustračný list vystavil Mečiarov hádam najväčší oponent generál Ladislav Pittner. Ten totiž z titulu svojej pozície vtedajšieho riaditeľa SIS napísal vyšetrovateľovi vraždy Róberta Remiáša pánovi Šárayovi, že Stanislav Háber nikdy nebol a nie je spolupracovník a ani pracovník SIS. Neskôr mi Ladislav Pittner sám ponúkol prácu v SIS, čo som odmietol tak ako som vždy odmietal podobné ponuky. Až ma dorazil aj Mečiar. Stáli sme oproti sebe v jeho kancelárii vo vzdialenosti menšej ako meter, čo sa už považuje za intímnu zónu, keď ma pán Mečiar šokoval obvinením v otázke, koľko mi vláda (rozumej vtedy vláda Ivety Radičovej) platí za to, že som nasadený ako tajný Radičovej agent na sledovanie Mečiara. Bol som totálne šokovaný. Nezaprel som, nereagoval som vyhlásením: nie, nie, ja nie som Radičovej agend. Bol som z obvinenia taký prekvapený, že som sa zmohol len na spätné otázky Mečiarovi: Kto ma platí? Za čo ma platí? Prečo ma platí? Ja vás sledujem? Mečiar v okamihu pochopil, že prestrelil a hneď sa ma spýtal, či si dám kávičku a bežal osobne do kuchynky vedľa svojej pracovne, kde mi ju on sám pripravil a hneď aj servíroval. A ja som stále nechápal: Ja som Radičovej agend?! Na Slovensku je asi každý agend každého a osobitne novinári.

Žalujem – mýty a legendy, že ľudia, ktorí niekde pracovali, sú už navždy v spojení s inými. Nuž ešte raz, viac ako päť rokov som Mečiara a Lexu nevidel, nehovoril som s nimi, nestretávam sa s nimi, nič nové o nich neviem. To je odkaz pre tých, ktorí ma už vyše týždňa, ako prepukla kauza s anonynom, ktorý sa mi vyhráža smrťou, bombardujú otázkami, ako by sa mohli s menovanými spojiť. Už nie som hovorca Mečiara! Už nepoznám Lexu! Viem len to, čo sa stalo, keď som s nimi pracoval. To, čo sa tvrdí dnes, sú však bludy a výmysly! Myslím si, že tieto bludy a výmysly sa šíria aj preto, že v čase keď pred dvadsiatimi rokmi vznikali, ani Mečiar a ani Lexa nemali záujem, alebo možno len dosť síl a trpezlivosti tieto veci verejnosti vysvetľovať. Možno sa však mýlim, veď aj teraz 8. marca Mečiar v TA3 hovoril o svojej amnestii ako o humánnom akte a nik sa ho nespýtal, ako to myslí? Ak by sa ho spýtal, určite by hovoril Mečiar o tom, čo píšem, že zomrel Remiáš, zomrel aj M. B., ba oboch mŕtvych poznali aj nové spojky na Oskara Fegyveresa a to Lauko s Kovalčíkom. A obaja Lauko aj Kovalčík ma neustále bombardovali svojimi obavami, že aj oni zomrú. Tak Mečiar, aby situáciu v spoločnosti upokojil, vydal amnestiu, aby už nik ďalší nezomrel a voľby v roku 1998 neboli ovplyvnené ďalšími vraždami, ktoré by vtedajšia opozícia vydávala za obete Mečiarovej politiky.

Žalujem – realitu! Ak som 8. marca 2017 dostal anonym, ktorý sa mi vyhráža smrťou a k nemu 9 mm náboj, nie je to jediný násilný čin, ktorý sa mi stal! Počuješ môj čitateľ Lacko, ktorý chceš vedieť aj ďalšie podrobnosti? Polícia vie všetky skutočnosti. Ja tu však z dôvodu vlastnej ochrany a ochrany mojej rodiny všetky skutočnosti uvádzať nebudem! (Napr. neuvediem tu ani to, že dnes len pes, ktorý bol so mnou, svojím zúrivým štekotom prekazil moje prepadnutie odzadu neznámou osobou vonku na ulici.) Nesúhlasím však s postupom polície, ktorá už pomaly desiaty deň od tohto činu podľa mňa nepostupuje správne, ak nezabezpečila dôležité stopy (napr. daktyloskopické!) a chcela pôvodne moje podozrenie zo spáchania viacerých trestných činov preklasifikovať len na priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. Preto som urobil výpoveď aj pred trestným prokurátorom na Generálnej prokuratúre SR, podal som sťažnosť na postup polície na inšpekcii ministerstva vnútra a napísal som výzvu ministrovi Róbertovi Kaliňákovi a PZ SR, čím som myslel policajného prezidenta Tibora Gašpara. Ak sú takí odborníci, za akých sa vydávajú, prečo ani po takej už dlhej dobe nie je všetko vyšetrené? Uviedol som rôzne indície. Len necelý týždeň predtým ma vyzval bývalý minister zahraničných vecí Pavol Demeš na verejnú diskusiu na sociálnej sieti, kde som prvý a jediný písal o týchto neznámych skutočnostiach Mečiarovej amnestie, ba je mi známe, že mám agresívnych susedov, ktorí ma roky napadajú a jeden z nich má zhodné meno ako známy kukláč a aj zhodné meno ako človek, na ktorého je registrovaná firma na likvidáciu munície. Sú to všetko náhody? S prípadom vyhrážania sa mi smrťou nesúvisia? Tak kto a čo s ním súvisí? Dozviem sa to niekedy?

Žalujem – pomery v našej spoločnosti, v ktorej sa radový človek nemôže dovolať svojej pravdy! Prosím, nič som za roky, kedy som v politike pracoval – nebol som do nej zvolený (sic!) – nič som neprivatizoval a nič som neukradol! Mojím jediným majetkom je schopnosť písania. Preto asi mi vyšla aj 28 kniha a to nový román Kričiace kamene o jednej nevyšetrenej vražde na prelome pomerov u nás. Na čo tu mám písať, že roky tento vysokohodnotený román koloval po rôznych vydavateľstvách, ktoré ho odmietali zjavne preto, že som pôsobil v politike u Mečiara; a nakoniec sa vydať ho rozhodol až Ikar? Na čo tu mám písať napr. to, že keď som za knihu Mäkké „F“ dostal výročnú českú literárnu cenu Quo vadis? (za rok 2009), kde nie je prvé – druhé – tretie miesto, len jedna cena garantovaná českým ministrom kultúry a českým predsedom Senátu ČR vtedy Petrom Pitthartom – o. i. najväčším českým kritikom Mečiara – tak na Slovensku vyšla o Mäkkom „F“ len jedna recenzia a aj to takého typu, že moja kniha je sprepytujem ho.no a ešte aj tak smrdí? Na čo tu mám písať, že za moju knihu Kristus mi napísal osobný list pápež František? Ja si na slávu nepotrpím! Sú dôležitejšie veci na svete! Život a zdravie a pravda! Prečo aj na Slovensku nemôže pravda víťaziť? Prečo sú naše slovenské pomery také malé a zadubené? A najmä, bude to už skutočne navždy?