haber

Ak si zosumarizujeme fakty, Remiášová vražda podľa vyšetrovacieho spisu, nebola vraždou.

Potvrdil to advokát Ľubomír Hlbočan 19. marca 2017. Zúčastňoval sa výsluchov a mohol klásť aj otázky. Preto sa pýtal aj prezidenta, či je pravdou, že Oskar Fegyveres svoju výpoveď, že za únosom jeho syna bola SIS, odvolal. A prezident mu to potvrdil. List Oskara Fegyveresa s týmto obsahom však odmietol dať do spisu. Bol prezident. Za to podal na mňa trestné oznámenie, lebo som pripravil film Utajení svedkovia prehovorili, v ktorom Miloš Lauko a Ľubor Kovalčík už pred 21 rokmi (sic!) porozprávali, ako to bolo.

Boli novými spojkami na Oskara Fegyveresa po smrti Remiáša. Boli pritom, keď Remiáš navštívil kaviareň, kde sa schádzalo aj podsvetie, kde ponúkal výpoveď sis-kára Oskara Fegyveresa ako na trhu, kto zaplatí za to, že Oskar povie, že pri únose bola SIS a chcel za to 5 miliónov korún.

A tak sa dostal až k prezidentovi. K tomu priviezol v kufri svojho auta Oskara advokát Ján Havlát. Na tomto stretnutí sa s prezidentom dohodli, že Oskar pôjde vypovedať, dostane za výpoveď pol milióna šilingov, dostane generálnu milosť na svoje skutky, teda aj na všetko, čo povie. Potom získa politický azyl; a keď padne Mečiarova vláda vraj do troch mesiacov, získa Oskar lukrativne miesto v SIS. Po stretnutí telefonovali vyšetrovateľovi Vačokovi, ktorý Oskara vypočul a namiesto toho, aby ho zadržal, ešte ho aj sám z budovy polície vyviezol a povedal mu, že dobre robí, keď sa mu Oskar v aute priznal, že uteká do zahraničia.

Ďalšieho pol milióna šilingov dostal Remiáš. Ten si kúpil auto a zariadenie do bytu. Peňazí mu nebolo dosť, tak žiadal prezidenta o ďalšie. Pre peniaze sa pohádal aj s Oskarom, preto už týždeň pred svojou smrťou do hry vstúpili nové spojky na Oskara a to Miloš Lauko a Ľubor Kovalčík.

Remiáš mal v aute splynovač. Počas jazdy došlo k horeniu auta. Auto vletelo v Karlovej Vsi do plota z pletiva. Pletivo auto obalilo. Inak by Remiáš z auta vystúpil a zachránil si život. Lenže pletivo mu bránilo nielen otvoriť dvere, ale aj rozbiť sklo a ujsť. Stihol však vypnúť trojcestný ventil, ktorý musí každý vodič vypnúť, ak dôjde k poruche na splynovači. Ako jasne uviedol Hlbočan ako svedok vyšetrovania Remiášovej smrti, o tom všetkom sú dôkazy vo vyšetrovacom spise. Tento spis je dnes však tajný. Spis bol však uzavretý s tým, že k smrti Remiáša došlo bez cudzieho zavinenia!

Ako jasne vyargumentoval Hlbočan, keby bol nástražný výbušný systém v Remiášovom aute, nuž by nemohol ďalej po jeho výbuchu v aute konať. A on konal. Vypol spínač, snažil sa z auta dostať, ale bránilo mu v tom plotné pletivo. Ako Hlbočan dodal, keby tam hneď boli hasiči, aj tak by Remiášovi nepomohli, lebo auto horí veľmi rýchlo. Bola to smola. Matke Remiáša preto Hlbočan odkázal, aby si naštudovala spis. Je to tragédia, že vyhasol mladý život. Vplyv politiky na tom však nebol žiaden. Naopak, opozičná politika voči Mečiarovi sa snažila tento vplyv umelo vyvolať. Dvaja vtedajší opoziční poslanci Milan Kňažko a Ján Čarnogurský boli za Oskarom v zahraničí, aby mu pomohli získať politický azyl. Rovnako bol robený nátlak na nové spojky Lauka a Kovalčíka, aby vplývali na Oskara a ten svoju výpoveď nezrušil. Aj tak Oskar napísal prezidentovi list, kde tak urobil. Peňazí mu už tiež dochádzali, azyl nevedel získať, Mečiarova vláda do troch mesiacov nepadla a rozplývala sa aj predstava, že získa lukratívne miesto v SIS.

Nové spojky chceli mať tiež nejakú ochranu. Keď sa obrátili na Oskara, ten s nimi natočil video, na ktorom povedal, že ak by sa im niečo stalo, nuž nech každý vie, že ich má na svedomí Mečiar a Lexa. Vraždy sa ešte nestali a už bol vyrobený dôkaz, kto sú vrahovia. Vtedy to Laukovi a Kovalčíkovi došlo, že teraz ich môže zabiť ktokoľvek a vyhľadali ma.

Ja som vtedy už nebol hovorca Mečiara, ale redaktor Literárneho týždenníka. Lenže Lauko spolu so mnou v novembri 1989 pripravoval štrajk televíznych pracovníkov STV a poznal ma ako čestného človeka. Preto mi tvrdil, že z HZDS verí len mne. Nechcel som s tým nič mať spoločné, ale Lauko s Kovalčíkom stále otravovali a tvrdili, že ich zabijú, ak im nepomôžem. Preto som navštívil môjho bývalého kolegu a vtedy už ministra vnútra Gustáva Krajčiho. Ten mi tiež neveril, že nie som zo žiadnej bezpečnostnej zložky. Keď si to overil, nuž mi ponúkol post poradcu ministra vnútra, lebo to čudne vyzeralo, že ako redaktor Literárneho týždenníka zabezpečujem výsluchy a bezpečnosť utajených svedkov Lauka a Kovalčíka.

Keď sme riešili totiž na Prezídiu Policajného zboru SR s viceprezidentom pánom Polievkom zabezpečenie ochrany svedkov, odposluch, strážnu službu, kamery na dome, kde bývali, na pracovisku, tak sa ma pán Polievka spýtal: „A z ktorej ste bezpečnostnej zložky, pán Háber?“

A ja som mu po pravde odpovedal: „Zo žiadnej, som redaktor Literárneho týždenníka.“

Tak potom som už mohol hovoriť, že som poradca ministra vnútra. Len podotýkam, že napriek tomu, že som dostal zmluvu a služobný preukaz, poradcom som bol iba jeden kalendárny pracovný deň. Na druhý deň po podpísaní zmluvy o pracovnom pomere som dal výpoveď. Výhrady voči tomu, aby som bol poradcom ministra vnútra mala totiž podľa tvrdení Gustáva Krajčiho kancelária predsedu vlády SR Vladimíra Mečiara!

Ale ten jeden deň stačil. Napriek zabezpečeniu bezpečnosti Lauka a Kovalčíka, tí neustále tvrdili, že im ide o život. Nuž som už bol v koncoch a navrhol som im, či nechcú celú vec medializovať. Ak budú vypovedať na verejnosti, tak budú chránení verejnou mienkou. Súhlasili. Šiel som za Pavlom Ruskom. Ten mi oznámil, že Markíza to pripraví do vysielania, ale nemôžem im to urobiť ja. Vyčlenil na to redaktorku, ktorá sa s Laukom a Kovalčíkom stretla. Tejto témy sa však očividne zľakla. Potom prešli asi dva týždne, kedy mi Rusko do telefónu sľuboval, že určite to v Markíze odvysielajú. Nič sa však nedialo. Nakoniec sa ozval prezident, ktorý v médiách uviedol, že sa chystá jeho diskreditácia cez utajených svedkov, čiže už o našej iniciatíve zjavne vedel! Mal právo nahliadať do vyšetrovacieho spisu a vedel teda aj to, kto sú utajení svedkovia skrývajúci sa v spise len pod číslami.

Práve preto sa Lauko s Kovalčíkom obávali o svoj život. Nuž som si povedal, že ďalej na Markízu čakať nemôžeme. Šiel som teda za vtedajším ústredným riaditeľom STV pánom Igorom Kubišom, aby výpoveď svedkov urobili v STV. Pán Kubiš si ma vypočul a dal ma vyviesť strážnou službou pred budovu STV ako provokatéra. Bol som v koncoch. Vtedy začala vysielať druhá súkromná televízia popri Markíze a to už zaniknutá VTV. Stretol som náhodou jej riaditeľa Jána Izáka, ktorý predtým so mnou pracoval v STV, takže sme sa poznali. Pýtal sa ma, ako sa mám? Povedal som mu, že zle, lebo ide o život dvoch ľudí a nik ani z Markízy a ani z STV im nechce pomôcť. Zachoval sa profesionálne a ponúkol mi, že vo VTV v takomto prípade, ak ide o život dvoch ľudí, film urobia, čo sa aj stalo.

Pracovníci VTV nechceli byť pod dokumentom podpísaní. Preto som dal do tlačovej agentúry TA SR stanovisko, že autorom dokumentu som ja. Na moje počudovanie, žiadne médium túto informáciu zo spravodajského servisu nezverejnilo. Tak som požiadal známeho komentátora Gaba Zelenaya, aby toto stanovisko prečítal na mítingu na Pasienkoch za prítomnosti Vladimíra Mečiara, lebo som bol sklamaný, že ešte aj z jeho kancelárie mi prišla taká odpoveď, že nesmiem byť ani poradcom ministra vnútra. A Gabko Zelenay – dobrý to človek a dobrá to duša – ako moderátor stretnutia občanov s predsedom vlády Vladimírom Mečiarom na Pasienkoch v Bratislave toto moje stanovisko prečítal!

Odvtedy sa začali vylievať hektolitre špiny z médií na hlavu utajených svedkov Lauka a Kovalčíka, ako aj na moju. Nasadzovali mi psiu hlavu, že som starý eštebák a agend SIS a podobné nezmysly. Keď som sedel v kaviarni s redaktorkou Plus 7 dní a pýtal som sa jej, kto z nás dvoch má bližšie k SIS, či ona alebo ja, veď ona býva v centre na Palisádoch, ja na Dolných Honoch a SIS má sídlo na Kutuzovovej, tak mi povedala, že nemôžem poprieť, že sa s Ivanom Lexom poznám.

Áno, veď som bol hovorca Vladimíra Mečiara a Lexa bol tajomník strany. Mali sme kancelárie vedľa seba. Po práci sme boli spolu aj na pive, či zahrať si v krčme šípky. To však neznamená, že som pracovník SIS, ako ona napísala, že „Stanislav Háber, ktorý má blízko k SIS“.

Nuž bližšie k SIS mala ona z Palisád na Kutuzovovu ulicu ako ja z okrajovej časti mesta z Dolných Honov.

Prešlo 21 rokov a z celej udalosti sa urobila obludná kauza v médiách. Ak mi na výsluchu v prípade smrti Remiáša jej vyšetrovateľ pán Šáray hovoril, kto všetko z novinárov pracoval pri informovaní o Remiášovej smrti z materiálov SIS, ohradil som sa, že ja som z materiálov SIS nepracoval. A pán Šáray mi povedal, že to on dobre vie, lebo pred mojím výsluchom žiadal vtedajšieho riaditeľa SIS pána generála Ladislava Pittnera, o zbavenie mojej mlčanlivosti. A pán Pittner mu odpísal, že som nikdy nebol a nie som spolupracovníkom a ani pracovníkom SIS. Bola to pre mňa nečakaná lustrácia, ktorá ma potešila, že napriek štvavej kampani proti mne som dostal takéto zadosťučinenie od hádam najväčšieho politického rivala Vladimíra Mečiara a to priamo od Ladislava Pittnera.

Prešli ďalšie dve desaťročia. Viac ako päť rokov som sa nekontaktoval s Vladimírom Mečiarom a ani s Ivanom Lexom. Je nová doba, situácia, politická reprezentácia, nebol som v žiadnej verejnej funkcii. Žil som si svoj vlastný život. Napriek tomu, že nevraživosť zo strany médií a verejnosti voči mne roky pretrvávala a pretrváva. Tají sa, čo všetko mi knižne vyšlo. Trebárs aj moja posledná 28 kniha román Kričiace kamene vydaná v Ikare sa predáva takmer pod pultom. Málokde ju majú vôbec na pulte vyloženú, len aby sa ľudia nedozvedeli, že niečo píšem. Ľudia si musia moju knihu pýtať a až vtedy sa k nej dostanú.

A zrazu, keď začali v minulom roku silnieť tlaky opozície na zrušenie Mečiarovej amnestie, dostal som do schránky jeden ostrý náboj. Neprikladal som tomu význam a zahodil som ho. Na začiatku marca ma zrazu verejne vyzval bývalý minister Pavol Demeš, aby som na sociálnej sieti Facebooku zaujal postoj k Mečiarovej amnestií a únosu. Váhal som, či tak mám urobiť, ale šlo o verejnú výzvu. Nuž som napísal čosi, čo o tom viem. Medziiným som spomenul aj fakt, že Mečiarova amnestia bola humánna. Nezomrel len Remiáš, o ktorého vražde však hovoriť nemožno, ale aj istý M. B.

Tento M. B. chodil za Laukom a Kovalčíkom a potom urobil oznámenie na polícii, že smrť Remiáša nesúvisí s politikou. Remiáš mal podľa vedomostí M. B. spory v podsvetí. Skôr, kým mohol M. B. zopakovať svoju výpoveď pred vyšetrovateľom, bol nájdený zhorený v aute s rukami zviazanými za chrbtom drôtom, identifikovali ho podľa chrupu!

To bola hybná sila pre Lauka a Kovalčíka, ktorí boli vtedy presvedčení, že taký osud čaká aj ich. Po tomto mojom oznámení na sociálnej sieti, som 8. marca 2017 dostal anonym s textom: „Vojna likviduje čo vás čaká?“ – a k tomu bol priložený ostrý náboj kalibru 9 mm.

Aké bolo moje prekvapenie, keď sa policajti v ten večer predo mnou nevedeli dohodnúť, či ide o trestný čin, alebo ide len o priestupok. Prehadzovali si ma z obvodného oddelenia na okresné riaditeľstvo a potom zasa na obvodné oddelenie. Najprv chceli spísať trestné oznámenie, potom len zápis o priestupku, potom zasa trestné oznámenie, proste čisté Kocúrkovo. Preto som navštívil Generálnu prokuratúru 10. marca, nasledne aj 13. marca a urobil som výpoveď pred trestným prokurátorom. Ba 13. marca som podal aj sťažnosť na postup polície na inšpeckii ministerstva vnútra. Mám sa ešte čudovať, že doteraz nebol podľa mňa tento trestný čin nebezpečného vyhrážania sa a zrejme aj nezákonného ozbrojovania vyriešený? Dostávam neustále odkazy, že už nemám písať moje blogy, kde uvádzam okrem možného motívu vyhrážania sa mi: verejné vystúpenia v diskusii s Demešom, či vydanie môjho románu Kričiace kamene o jednej vražde spred takmer 30 rokov, prípadne faktu, že pred 20 rokmi sa k nám prisťahovali neprispôsobiví susedia, ktorí nás neustále napádajú, vykrikujú a strpčujú nám život, pričom som zistil, že človek rovnakého mena vystupuje v médiách ako kukláč, ba človek rovnakého mena má firmu na likvidáciu munície, lenže polícia stále vec neuzavrela a nezabezpečila podľa mojej skromnej mienky dostatočne dôkazy.

Lenže dostal som aj ďalšiu novú informáciu, ktorá je šokujúca! V ten istý čas, KEĎ SA NIEKTO VYHRážAL MNE, sa totiž niekto nebezpečne nevyhrážal aj iným, ale zatiaľ len preventívne a to tiež ďalším novinárom, ktorí by nechceli písať tak ako sa roky o Mečiarovej amnestii v médiách píše! Tí však nenašli odvahu navštíviť políciu!

Donekonečna sa tu chce niekto hrať na to, že Mečiar s Lexom vraj uniesli prezidentovho syna a zavraždili Remiáša? Je Slovensko skutočne slobodná krajina, alebo ide o štát, ktorý sa skôr podobá krajinám rovníkovej Afriky, kde ešte o demokracii a slobode slova nikdy nepočuli?

Pritom na internete si môžete nájsť trebárs výpoveď novinára Patra T., ktorý bol novinárom a zároveň svojho času aj šéfom rozviedky SIS! A tento človek priznal, že vedel o stykoch Remiáša s mafiou, ale on – rozumej Peter T. – bol presvedčený, že za jeho smrťou je politika Mečiara s Lexom a preto o týchto skutočnostiach neinformoval! Čiže presvedčenie jedného popleteného publicistu a mocichtivosť neschopných opozičných politikov je v tejto krajine dôležitejšie ako pravda?