haber

len sa tak plaziť
po zemi k rastlinkám
dvíhať v údive hlavu
že vyrástla nado mňa
celkom ma pritisla
na hrudi dve guľaté oči
čo ťa tak vytáča do vývrtky
že som vždy naštartovaný
hľadať ti lásky na tvári
aby som nevidel žiadnu
z vrások lebo pre mňa si
mladá neustále a ty to
nechápeš lebo si bylina
nado mnou čo rozkvitla
a voniaš nádherne celkom
zámerne sa snažím prikrčiť
aby si vo mne hlbšie zostala
keď ten kolotoč ohnivý
od života sa roztáča a
jeho vír sa raz upokojí
to nie my ale naše biorobotické
telá sa zaseknú
zhrdzavené vnútornými
šťavami rozmnožovania
veď celá príroda sa obnovuje
ako aj naša vo vnútri stroja
aby sa ukázalo že to čo je
nemenné je iba vnútro
duša nestarne to je tajomstvo
života a preto nie sme
neustále starší
ale mazľaví od miešacej
sa hliny nášho času
čo nás po svetových hodinách
teraz sme tu
ja a ty
teraz navždy v postoji
ktorý uniká pomedzi prsty
ako čistá voda tečúca
dookola
Stanislav Háber
(zo zbierky Štvrťstoročie lásky)