haber

v ohni oddala si sa mi

v kriakoch odkiaľ

upaľoval vyplašený zajac cez pole

a na súmraku slnko zapadalo bez mrakov

preskočila klávesnica a

napísala mi do ucha trochu

z toho milovania v prírode

čo sa hodí do balady a čo nie

sedím na chodníku a žobrem

o tvoje pohľady som zmorený

tou špinou vlastnej túžby a

opitý vášnivosťou predstavy

aby keď skladám modlitby do neba

sa mi vždy do cesty priplietla

jedna pekelná ponuka a tak

som si o chvíľu potom ako vyhopkal

ten ušatý blázon uvedomil vlastnú

úbohosť žobráka nad umastenou

misou od šošovice kam mi hádžeš

svoje drobné a koľko mi asi

z toho stačí ku šťastiu?

neviem zrátať všetky trápenia

zostáva mi tešiť sa z letokruhov

ktoré sa hromadia okolo mojej

koruny aby mi priviali vždy ten

nahorknutý zápach všetkých umelovín

ktoré ty si nepovšimnute hodila

do pračky hneď potom ako sme odložili

bicykle a ja som si chcel odložiť

kúsok z tohto dňa v ktorom bolo opäť

všetko namiešané do smotany zúfalstva

z toho že sme ešte na svete

zamkýnam teda slovo do seba

zaklínam ho nehou egoizmu pre moje ja

do budúcna ho ovoniavam vetrom

nasiaknutým slnkom z toho poľa

v ktorom oddala si sa mi v horiacom

kríku hoci si chvíľu predtým nechcela

o tom ani počuť

šialene mokrá spomienka sa mi zabára

do vnútorností že som ťa mal v tom poli

okolo ktorého už nikdy neprejdem bez

tohto poznania

Stanislav Háber

(zo zbierky Štvrťstoročie lásky)