haber

ideš a ja sa prepadávam do pekla

všetky & horúce pramene mi oblievajú

spomienky obarené vo vriacom kotly

ideš!

opätky ti klopkajú do môjho srdca

vryté červené slzy sú mi

najkrajšími drahokamami

bežíš!

bubnuješ mi na dušu

a ja?

ja rezonujem v tichu

nedorozumení

stojíš!

plačem nad sebou

nechce sa mi štverať na vrcholy

keď doliny sú zatiahnuté

trieskaš!

blesky križujú dúhovky

tvojich očí a ja si stále

myslím že aj po dvadsiatich

rokoch ťa môžem milovať

kričíš!

od rána do noci sa prehadzujem

v perine zabudnutia

aby mi neunikol žiaden hlások

si!

tak málo stačí

na ceste sa krčia žaby

mojich nôh

blúdiš…

a ja

a ja ti neviem ukázať

kade ísť

zúriš…

aby som pochopil

zmysel slov že je lepšie

ak som vyvetral len sám

horíš…

hladím rozžiarenú tvár

zmoknutými rukami

hľadám zmysel vlastných slov

sedíš…

tam kde by som chcel

byť pochovaný

na dlhé veky v zabudnutí

zostávaš…

so sivými vlasmi stretávam

Boha vychádzajúceho

z truhly hrobu

bohatneš…

kým ja som schudobnel

všetkými hláskami

bolesti

Stanislav Háber

(zo zbierky Štvrťstoročie lásky)