haber

Ortuť v mojom teplomeri

nebezpečne stúpa a tvoja ruka

na dotyky skúpa drží sa

vlastnej miery

až kým na mňa nenamieri

aby mráz sa trochu

pohral s hnevom

a ty si sa pomerila

s devou čo v tebe

drieme zabudnutá

a trošku krutá

drkoce kosťami

na bežiacom páse

veď zázraky sa dejú

nielen na Parnase

ale aj v našej

zablatenej diere

kde drieš ty

kde driem ja

kde sa toto všetko

deje a zmysel si

chceš nájsť v

ďalšom živote

prečo po ňom

túžiš myslíš si

že v ňom už

nebudeš túžiť zasa

po ďalšom?

Sme totiž v špirále

a ak aj stúpame

tak zároveň klesáme

aby sme boli v

rovnováhe ktorú

nepoznáme a nevidíme

jasne tak to je

kým svetlo zhasne

a zbytočné spory majú

nás nastaviť na

negatívne vnímanie

ale nič dlho netrvá a všetko

rýchlo zbehne a zrazí sa

do jedného pocitu

že všetci ľudia iných

sklamú je len jedna

entita ktorá trvá

a ty môžeš byť prvá

svojho druhu ktorá

sa jej oddá a nič iné

neexistuje

zvyšok je len kulisa

na lepšie zobrazenie

Boha a v nich sú tí

úspešní najpoľutovaniahodnejší

a ich trápenia by si nechcela

za žiadne poklady a výhody

sveta

to zistíš raz celá

Stanislav Háber

(zo zbierky Babylonská si láska)