Pašujem lebo môžem
a ty tiež ak chceš
a ťa nenahnevám
pod hladinou rozkvitnutý kvet
aby sme našli opustených duchov
vo víre ktorý ti zakrútil vlasy
a len vysunutá biela ponorka
v tvojom drepe
sa odráža na meniacom obraze
na novom ktorý sa rozsype
a skala sa rozbehne
za tisícky kilometrov
ktorými nahrádzaš
čas znovu zakrivený do očí
krížovky zvlnenej dotykom
ale sú tu odozvy sily
zakorenenej ktorá pustí uzdu
a tá švihá do budúcna
Stanislav Háber
(zo zbierky Babylonská si láska)
Celá debata | RSS tejto debaty