haber

Už druhý večer nie si doma,

vraj sa to stáva. Ľudia z ničoho nič miznú bez stopy. Aj nad nami v oblakoch jeden taký býva. Už rok a pol ho nik nevidel. Bojím sa, že raz príde domov a pod ním budeme bývať my. Už druhý večer nie si doma, vraj sa to stáva. V umývadle pošpinené dcérine gaťky, zajtra má rok, a synové krátke nohavice od psieho-ho-ho, ktoré bolo skryté v tráve. Pridávam aj vlastné ponožky. Zvláštne, tak dávno som nič podobné nepral, hádam od vojny, ale ty už druhý večer nie si doma, viem, vraj sa to stáva. Špina do čierna z bielych ponožiek rýchlo mizne v odtoku a znova sa mi potvrdzuje hypotéza, že kúsok špinavé môže byť opäť čisté bez poznania minulosti špinenia. Pravda, pral som už aj handru, a vždy zostala handrou, škoda papiera. Syn sa ma pýtal v parku: Oco, a prečo sú psy? Vtedy a ani teraz, s hanbou priznávam, neviem ani, prečo sú ľudia?

Stanislav Háber

(zo zbierky Pokoj rezbára)