haber

Pane, načo si ma stvoril?

Tvoja starostlivosť ma dojíma. Radšej

mlč, lebo zaslzím. Načo si sa toľko trápil? Stálo ti to za to?

Pýtal ťa niekto? Alebo šlo len o vrtoch, bláznivý rozmar, veď

stačí si pomyslieť a stane sa. Pane, na čo si ma pre Boha stvo-

ril? Myslíš, že niekoho zaujíma, koľko si sa namáhal? Viem, zmys-

líš si a bude to zaujímať každého. Pane, prosím ťa, na čo si ma

stvoril, keď ma teraz ničíš? Mal si radšej tvoriť zviera, ktoré

nechápe vlastnú existenciu. Má pes dušu? Veď všetko je z ducha,

z Teba, ale pes o tom nevie. To je predsa zločin! Stvoriť člove-

ka! Čo povieš na poslednom súde, ako sa obhájiš? Pane, prečo? Nu-

dil si sa,a tak si miesil kúsok hliny. Naťahoval si ju, práca ťa

bavila, ešte ústa, oči, nos a dosť. Nakoniec to posledné – nesmr-

teľnú dušu. To už len bol vynález hodný Nobelovej ceny. Nestačí,

že človek už žil, ale čaká ho navyše nebeské peklo a pekelná nes-

mrteľnosť ako hlavná prémia. Ak, pravdaže, doletí môj hlas až do

neba a spoznám tvoje meno. Potom ma prijmeš za rovnocenný kúsok

seba a budem s tebou navádzať podobne zblúdených na chodníky do

raja? To bude tvoja obhajoba, až ti udrie posledná hodina?

Stanislav Háber

(zo zbierky Pokoj rezbára)