haber

(Jozefovi Polákovi, 17. 2. 1900 – 11. 8. 1986)

Už mu nemôžem napísať:

dedovi

Už ho môžem len osloviť

do neba pošta nechodí

Už som bol v hrobe

preto žijem

v dedovej zemi

som kľačal

kým mu tam dali

truhlu starej mamy

Jeho ruky boli

dopraskaná kôra stromu

keď nimi chytal

lyžicu i nôž

lásku a lož

V zápästiach držali ho okovy

bez práce mu v ústach

vyschýnali zuby

Kolesá bez ciest

pod očami kruhy

„… hladkal si ma po vlasoch

a vymýšľal mi rozprávky

Naučil si ma hrať karty

a keď si fúkal na ústnej

harmonike

v očiach sa Ti leskli slzy

Tvoje obľúbené melódie

sa spolu s Tebou premenili

na prach

Zostali iba tie mozoľnaté cesty

dedičstvo hrubej kôry stromu nášho na veky“

Stanislav Háber

(zo zbierky Egotikon)