haber

I.

V noci sa budeš dívať na hviezdy

tá moja je primalá

aby som ti mohol ukázať kde je

Je to tak lepšie

Budeš musieť zostúpiť na dná

všetkých studní aby si pochopil

že tá moja hviezda je len jedna z mnohých

II.

Kráčať krajinou boľavou od sôz

neprinášajú vlahu

zem zasoľujú

vysýcha od ich pálenia

sú žeravým kovom znamení

Deťom čo idú tmou

schýlené pod kanonádou

dospelého ega aby dievčatko

vybehlo z pivnice s bábikou

čo jej babka obliekla

a na hlavu založila malý „šeširj“:

– myslela som si

„za nas više nade nema“

III.

Bolo raz tisíc malých princov

bývali na planéte plnej hrôzy a samoty

preto keď mi povedali:

– Prosím nakresli nám obrázok

– nemohol som odmietnuť

Svet sôz je taký záhadný

najväčšiu cenu v ňom má úsmev

IV.

trpiaci smädom hľadá studňu

z ktorej sa chce napiť

Nezmyselne sa vydá na slepo

v nekonečnej púšti

Púšť robí krásnou to

že niekde skrýva studňu

Pochopiť tajomné žiarenie piesku

Človek si sadne na pieskový presyp

nič nevidí nič nepočuje

a predsa čosi v tichu žiari

Kto hľadá s čistým srdcom

nájde svoju studňu aj za oči

ktoré sa stratili v piesku ničoty

V.

Zahľaď sa pozorne na týchto ľudí

aby si si bol istý že ich spoznáš

ak ti raz dovolia tadiaľto prechádzať

Ak potom príde k tebe dieťa

a bude sa smiať

buď k nemu láskavý

VI.

Dobrý kráľ by mal dávať dobré príkazy

ktoré možno splniť

inak je hlúpy a hlúpi sú aj tí

ktorí ho počúvajú

VII.

Ľudia majú svoje hviezdy

ale tie neznamenajú pre všetkých to isté

Hviezdy niektorých detí predčasne dospievajú

rastú za okamih

z malých hviezdičiek sú za krátku chvíľu

vyhasnuté hviezdy starých ľudí

Utrpenie urýchľuje vek

VIII.

Budem vyzerať ako by ma niečo bolelo

Budem trochu vyzerať akoby som umieral

Tak to už býva

Nepríď sa na to pozerať

Nie je to potrebné

IX.

A ľudí bili železnými tyčami

nohami

všetkým

všetkým ich bili

V tie dni som sa mamy nepýtal:

– Mama máme čokoládu?

pýtal som sa:

– Mama máme krajec chleba?

Hľadáme z kopca ďalekohľadom

vidíme mŕtvoly

Aby už bol navždy mier

aby ničí otec sestra brat

neboli zabití

aby už nikdy nebola vojna

„više nikada“

Z mesta kde bývam

sú už len zrúcaniny

ale ja sa chcem

chcem sa na ne vrátiť

Pôjdem aj pod kanodádou diel

pôjdem pod granátmi nemôžem

nemôžem viac žiť

bez môjho rodného kraja

Pred mojimi očami na chodníku

zomiera matka s malým dieťatkom

Hlad a strohé nemáme

Na boha myslieť

on je jediná nádej

Vojna skončila zvykajte si

„tisuča malenkih prinčeva“

X.

Plačem nad pamätníkmi

mojej pamäti

viac mi netreba

XI.

harmonika hrá

a na hroboch

si mŕtvi zhromaždili

všetky svoje veci

XII.

Čo je vojna

skús vysvetliť tým

ktorí ju nevideli

Stále prší

strhla sa za dva dni povodeň

vzala domy

zmietla ľudí

bahno sa valí ulicami

XIII.

Vstúp ďalej priateľ

moslimský duchovný

hľadí fascinovaný

podobou kríža na mojej hrudi

Prečo by ma nezastrelil

keď pod týmto znakom vraždia

deti veriacich

ktorých vedie moslimský hodža?

Vstúp ďalej priateľ

hľadí na kríž a ja chápem

to nevraví mne

Za chrbtom mi dunia samopaly

a keby mesto

dobili možno prvého by šli

zastreliť duchovného pastiera do mešity

spolu s ním pijem z jeho šálky kávu

a na hrudi mi visí kríž

XIV.

Mať oči ako anjel

dušou rozprávať

na nebo hľadieť

s rukou na srdci

zaspávať

Stanislav Háber

(zo zbierky Záhady duševnej záhrady)