haber

Bola tu smrť

keď som zaspal

vravím žene po prebudení

smiala sa

recitoval som jej verše

boli pekné

ale teraz

keď som sa prebudil

si na ne nespomeniem

napadá mi len detská vyčítanka:

rakovina mala raka čo jej

spadol do blata

bola tu celkom milá pani

v čiernych šatách

nespomeniem si ani na jej meno

mami

bol som sa tu po rokoch pozrieť

na tom oddelení kde tá milá pani

víta hostí a kde kosí kosti

nesmial som sa iba sa mi smiali líca

my sme tam stáli nad svojimi

hromádkami koží otrockých

nad svojimi telami popísanými

chorobopismi to je literatúra

koľko poézie z rádiológie

vytrhla mi srdce z tela

prečo by to asi chcela?

zovrieť mi ľadovými prstami hrdlo

čo jej to zase v hlave „prdlo“?

ten pocit že som sa tu narodil

omylom

ale neodletím odtiaľto komínom

Stanislav Háber

(zo zbierky Intimity)