Keď dni miznú ako voda v cedidle
biele prsníky rozhojdané na šnúre
na bielizeň k nám si chodia holuby
na potrebu lebo strechy rozožrala
hrdza svalnatých rečí o ničom
prosím ťa prosím pohroz mi
holičom dávajú spotené sprepitné
otupené britvy a frézy na vlasy
sa už nemajú čomu smiať že všetko
je úplne v poriadku len vtedy
ak je to naopak
na traky si navlečiem nohavice
krvibažné cvoky zamknem
gombičkou si vystrelím oko
aby ma nepohoršovala moja ruka
roztlčená ružou ženinho života
otrčená do obloka mikulášska
bota s rozviazaným napätím
na ušiach sa hompáľajú sviece
ulovené v hlbokých lesoch
bratovražedných stretov so
samým sebou
Stanislav Háber
(zo zbierky Dva tóny)
Celá debata | RSS tejto debaty