haber

„Keď ma vidí, že mu volám na mobile, hovorieva prítomným v spoločnosti, v akej sa práve nachádza: „Prepáčte, volá mi posol môjho mŕtveho otca…“

Hudobníkovi Mariánovi Čekovskému zomrel otec v roku 1983, keď mal šesť rokov. Jeho poslom som sa stal až po dlhých 22 rokoch. Je to zvláštna príhoda. Raz večer som prišiel z práce domov, keď ma manželka zaskočila otázkou: „Poznáš speváka Mariána Čekovského?“

Pokrútil som nechápavo hlavou, že na čo sa ma to pýta: „Nepoznám.“

„Je veľmi sympatický, niekedy sa naňho musíš pozrieť,“ pokračovala moja lepšia polovička, čomu som nevenoval pozornosť, ale zrazu sa k nej pridal aj náš mladší syn: „Oco, poznáš. Takú pesničku spieva, ‚Myslím, že môže byť‘.“

Stále som nechápal, čo majú s nejakým Mariánom Čekovským. Šiel som si ľahnúť na chvíľku do spálne do správ, že si zdriemnem. Len ma zrazu manželka budila: „Poď rýchlo! Práve je v televízii!“

„Kto?“ Nechápal som prekvapený z náhleho prebudenia.

„Čekovský,“ oznámila mi žena.

„To snáď nie je pravda,“ hrabal som sa z postele do obývačky, že sa teda idem na to čudo pozrieť. Chvíľu som civel na obrazovku a zrazu zo mňa vyhŕklo: „Veď ja ho odniekiaľ poznám…“

„Veď som ti vravela,“ kontrovala mi manželka. „A ako ho poznáš?“

Tá tvár mi pripomínala dávno zabudnutú spomienku, ale nevedel som si hneď spomenúť: „Osobne ho poznám.“

Manželka sa zasmiala: „To by si nebol ty, aby si hneď každého nepoznal osobne.“

„Ako novinár predsa stretávam množstvo ľudí,“ odtušil som.

Práve vtedy dostal Čekovský v televízii otázku, odkedy je hudobníkom, a on odpovedal: „Vlastne odjakživa, lebo som vyrastal v hudobníckej rodine, len na ocka si už veľmi nepamätám, lebo mi zomrel, keď som mal šesť rokov.“

Po týchto slovách mi to došlo. Spomenul som si: „Veď to je môj Mariánko! Môj malý Mariánko!“ vykríkol som prekvapený.

„Aký tvoj malý Mariánko?“ čudovala sa manželka.

V roku 1983 som bol poslucháčom Vojenského gymnázia v Banskej Bystrici. Mal som sedemnásť rokov a nikdy sme počas štúdia nemali dva mesiace letných prázdnin. Vždy sme mali vojenské sústredenie a potom mesačnú dovolenku. Moja mamka vtedy chodievala do letného tábora do Danovej ako vedúca. Danová je lyžiarske stredisko za Medzilaborcami na ukrajinsko – poľských hraniciach, ktorého chatky v lete slúžili deťom. A sem som za ňou prišiel na návštevu, aby som ju aspoň chvíľu mohol vidieť, kým som opäť nastúpil koncom augusta do Banskej Bystrice. Zariadenie Danová mal na starosti ako ekonóm jeden starší pán. Ten mi začal rozprávať, že mali tragédiu v rodine. Jeho dcéra spievala v kapele u jeho zaťa na Západe. Na lodi – trajekte, kdesi medzi Oslo a Helsinkami, sa stala nehoda. Jeho zať –- talentovaný hudobník, nešťastnou náhodou zomrel pri požiari.

Zostali po ňom dve deti. Mladší Mariánko, ktorý nechápal, že už nikdy ocka neuvidí, ako mu vysvetľovali mama s dedom a ostatnými príbuznými. Jeho ocka priniesli v pocínovanej truhle. Keď truhlu vynášali z domu v Humennom, nastal tam paranormálny jav. Z ničoho nič začala sama od seba hrať flauta (položená na stole v obývacej izbe), na ktorej nebohý hrával synovi. Malý Mariánko začal kričať: „Ocko prišiel! Ocko prišiel! Počujem ho hrať na flaute!“ Dospelí mali čo robiť, aby ho upokojili. Na druhý deň po pohrebe flauta hrala znova. Starý pán z Danovej chcel vnuka dostať preč zo zvláštneho domu, kde sam hrala flauta, a preto ho vzal k sebe do práce. Mňa poprosil: „Stanko, ty nemáš žiaden oddiel detí, nepozrel by si sa mi naňho?“

A tak som v jedno horúce leto v roku 1983 mal niekoľko týždňov na starosti malého neposedného chlapca s nepoddajnými kučerami, s ktorým som sa hrával. Nevedel som, že sa volá Čekovský. Vedel som len, že je to môj malý Mariánko, s ktorým sme sa veľa spolu nasmiali.

Vravel som si, to nemôže byť náhoda. Po 22 rokoch som zrazu spoznal Mariánka v známom hudobníkovi Čekovskom. V televízii dostal ďalšiu otázku: „A ako vznikol váš hit Myslím, že môže byť?“ Čekovský odpovedal: „Pôvodne som ho napísal pre Braňa Mojseja, ale som rád, že som ho naspieval sám.“

Braňo! Ďalší môj kamarát z detstva. Hneď som mu volal a on mi dal telefónne číslo na „Čekyho“. Váhal som. Mám mu zavolať? Veď prešlo 22 rokov a on mal vtedy ledva šesť rokov. Čo si ja pamätám z čias, keď som bol rovnako malý? Ale potom mi to nedalo. Vytočil som číslo a povedal: „Dobrý večer, prepáčte, pán Čekovský, tu je Stano Háber, hovorí vám to meno niečo?“

Zo slúchadla sa ozvalo: „Nie, nič.“

Pokračoval som: „Aj som si myslel, veď to bolo už dávno, ale poznáte Danovú?“

Marián odpovedal: „Áno, veľmi dobre. Môj starý otec tam bol správcom.“

Tak som dodal: „A ja som tam bol vtedy, keď vám zomrel ocko a váš starý otec ma požiadal, aby som dal na vás trošku pozor. A tak sme sa tam jedno leto spolu hrali, ale mne bolo hneď jasné, že si na mňa už nemôžete pamätať, preto prepáčte za obťažovanie.“

Na druhej strane v telefóne ostalo ticho, do ktorého zaznel hlasný výkrik: „Stanko! To si ty!? Stanko! Ja som nevedel, že sa voláš Háber! Stanko, ty si môj anjel z detstva! Všetko si pamätám! Ty jediný si sa so mnou hral, smial a zabával, kým všetci okolo mňa plakali. Ja som ťa každý rok v Danovej hľadal, si jedna z mojich najkrajších spomienok na detstvo. Ale ty si nikdy už do Danovej neprišiel, a ako sa má tvoja krásna a milá mamička?“

Po tvári mi tiekli slzy ako aj teraz, keď to píšem: „Moja mamička, Mariánko, nato zomrela. Zomrela ešte mladá, ledva štyridsaťštyriročná. Preto som už do Danovej nikdy neprišiel…“

Začali sme sa rozprávať, čo on prežil, a čo ja. Keď tu zrazu medzi rečou Mariánko povedal vetu: „Môj ocko je už u Boha…“

Vtedy mi to zaplo: „Mariánko, už viem, prečo som ti mal volať. Od detstva vidím duše mŕtvych. Nemôžem za túto vlastnosť. Nikdy som mŕtvych nevyvolával. Ale stáva sa mi to. Vtedy, keď som mal sedemnásť rokov, som sa tejto vlastnosti ešte bál, dnes už nie. Ale pri tvojom otcovi som spravil výnimku. Modlil som sa a prosil Boha, aby ťa tvoj otec viac nestrašil tou záhrobnou hrou na flautu. A on za mnou vtedy prišiel. Povedal mi: „Ja Mariánka nechcem strašiť, len mi je ľúto, že ho ako otec už nemôžem vychovať, tak mu chcem urobiť zážitok, aby vedel, že už celý život budem s ním.“ Po týchto slovách som začul, že teraz som rozplakal Mariánka zasa ja.

Vtedy v roku 1983 som o mojom zjavení nikomu nehovoril. Videlo sa mi to šialené a myslel som si, že by mi aj tak nik neuveril. A nechcel som trápiť Mariánkovho starého otca. Ten mal dosť starostí. Takto až po 22 rokoch som mohol odovzdať odkaz od mŕtveho otca synovi vďaka tomu, že ma moja manželka zobudila a nútila pozerať televízny program, kde bol spevák, ktorý sa jej páčil. Tak som prišiel k zvláštnemu prívlastku – posol mŕtveho otca.

(z rukopisu knihy Mäkké F, ktorá získala v minulom roku na českom festivale Literární vysočina cenu Quo vadis)