haber

Oslovili ma zo spravodajského portálu hlavnespravy.sk so žiadosťou o rozhovor o anonyme z 8. marca 2017, v ktorom sa mi vyhrážajú smrťou a ku ktorému bol priložený 9 mm náboj.

Uverejnili ho 20. marca 2017 a v diskusii sa zrazu objavilo video s utajenými svedkami Milošom Laukom a Ľuborom Kovalčíkom, ktorí zabezpečovali kontakt na Oskara Fegyveresa v roku 1996. Tento film Utajení svedkovia prehovorili som pripravil pre VTV, keďže Markíza napriek prísľubu Pavla Ruska v tom čase, sa k tomu nemala a vtedajší riaditeľ STV Igor Kubiš ma vyhodil, keď som ho žiadal, aby také niečo vysielala STV. Pochopenie, že ide o život dvom ľuďom som našiel až u riaditeľa VTV Jána Izáka. Dokuemnt je dobré si pozrieť ešte raz. Utajení svedkovia Lauko a Kovalčík na ňom hovoria, že Róbert Remiáš navštívil podnik, kde sa schádzalo aj podsvetie a ponúkal, že má k dispozícii výpoveď Oskara Fegyveresa o tom, že za zavlečením prezidentovho syna má byť SIS. A hovoril, že chce za túto výpoveď päť miliónov korún. Vďaka tejto obchodnej ponuke skutočne Oskar Fegyveres dostal za svoju výpoveď milión šilingov, čo bolo vtedy asi tri milióny korún. Rozdelil sa o ne s Róbertom Remiášom, ktorý si kúpil auto a zariadenie do bytu a stále mu nebolo dosť. Lauko a Kovalčík sa stali spojkami na Fegyveresa skôr, než Remiáš zomrel na prezidenta a nedostali za to žiadne peniaze. Keď požiadali Fegyveresa o pôžičku, lebo za ním cestovali do zahraničia cez viaceré štáty a mali aj iné výdavky, tak im Oskar povedal, že čo ak tiež vybuchnú ako Remiáš a kto by mu potom tú pôžičku vrátil? To už Oskar natočil video, na ktorom povedal, že ak by sa niečo stalo Laukovi a Kovalčíkovi, tak za ich smrť môže vraj Lexa a Mečiar. Čiže vraždy sa ešte nestali a už boli označení vrahovia. Preto sa Lauko s Kovalčíkom zľakli a šli vypovedať pred vyšetrovateľa. Tak do toho zatiahli mňa, keď som vtedy robil už v Literárnom týždenníku. Pracoval som u Mečiara ako hovorca trikrát v priebehu jeho aktívneho 23 ročného politického pôsobenia. V roku 1996 som však od neho prvýkrát odišiel a vrátil som sa k novinárčine. Lauko ma poznal ešte z revolúcie v roku 1989, keď som patril k štyrom pracovníkom STV, ktorí pripravili prvé Štúdio dialóg a štrajk televíznych pracovníkov, aby sa štúdio vysielalo už 24. novembra 1989, teda do týždňa od vypuknutia revolúcie, kým Česká televízia tak urobila až 1. decembra 1989! Lauko mi vtedy tvrdil, že ma pozná ako čestného človeka a len mne dôveruje. Nechcel som s tým nič mať spoločné a najprv som ho vyhodil, že nech ide za vyšetrovateľmi a na políciu sám. Prišiel však aj na druhý deň a znova ma prosil o pomoc, že im ide o život a len mne dôverujú. Tak som šiel za Gustávom Krajčim ako ministrom vnútra a ten mi tiež neveril, že nie som zo žiadnej bezpečnostnej zložky. Až keď si to overil, ponúkol mi zmluvu ako poradcu ministra vnútra a tak som zabezpečoval ochranu Lauka a Kovalčíka. Tí sa však dozvedeli, že prezident už vie, že vypovedali o tom, že Oskar a Remiáš chceli za výpoveď, že za zavlečením jeho syna mala byť SIS, peniaze; a že ich chceli neustále; a že najmä v tom bol aktívny Remiáš. Preto sa Lauko a Kovalčík báli o svoje životy ešte viac. A prosili ma o ďalšiu pomoc, a tak vznikol dokument Utajení svedkovia prehovorili, ktorí sa teraz nachádza na stránke hlavnespravy.sk v časti diskusie k rozhovoru so mnou. Neviem, kto ho tam zverejnil. Sám tento dokument nemám. Je však dobré, že ho niekto v diskusii zverejnil. Nemyslím si, že by mala na zverejnení tohto dokumentu dnešná koalícia a ani dnešná opozícia, ak oba tábory chcú zrušiť Mečiarovu amnestiu zhodne ruka v ruke. A aj dnes dokument je dôkazom, že Mečiar túto amnestiu vydal z humánnych dôvodov. Zomreli totiž pred 20 rokmi okrem Remiáša aj M. B., ktorý Lauka s Kovalčíkom navštevoval a tiež bol vypovedať na polícii, že Remiáš mal mať spory s podsvetím a preto zomrel, nie preto, že robil spojku na Oskara. Po tejto výpovedi bol M. B. nájdený zhorený v aute s rukami zviazanými drôtom za chrbtom. Akoby chcel niekto poukázať na smrť Remiáša! Obaja zomreli totiž rovnako! A o týchto skutočnostiach nik nehovorí. Ak som ich spomenul vo verejnej diskusii na výzvu Pavla Demeša na sociálnej sieti, tak do týždňa som dostal drsný odkaz v podobe anonymu a 9 mm náboja aj ja! A to 20 rokov od týchto udalostí! Môžem si myslieť, že mi vyšla teraz kniha Kričiace kamene v Ikare o vražde z čias na prelome revolúcie, alebo si môžem myslieť, že v susedstve mám neprispôsobivých susedov, u ktorých ide o zhodné meno, aké má meno jeden z kukláčov vystupujúcich v médiách, či ide o zhodné meno človeka, ktorý má v obchodnom registri firmu na likvidáciu policajnej munície. Môžem si myslieť čokoľvek. A pravda môže byť rôzna. V každom prípade je čudné, že polícia sa predo mnou nevedela rozhodnúť, či vôbec anonym a ostrý náboj bude považovať za trestný čin, alebo len za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, na čo to na začiatku aj preklasifikovala. Až po mojej návšteve Generálnej prokuratúry SR a inšpeckie ministra vnútra, kde som dal podnet trestnému prokurátorovi a podnet na inšpekciu na preverenie, či bol správne dodržaný policajný postup, sa už hovorí o podozrení zo spáchania trestného činu. Je to všetko prinajmenšom čudné. Rovnako je čudné, že ani dnes sa nik z tých, čo chcú Mečiarovu amnestiu zrušiť, nezaoberá tým, čo vypovedali utajení svedkovia! Z čoho vlastne vznikla požiadavka pred voľbami v roku 1998, aby bola vydaná Mečiarova amnestia! Veď tu je dôkaz, že šlo o humánny akt záchranu ľudských životov a zastavenie nebezpečnej kriminalizácii politiky pred voľbami v roku 1998! Ba možno je tu aj dôkaz, prečo sa dnes niekto mne vyhráža smrťou?