haber

Kráľ Matej Korvín daroval Benediktínskemu opátstvu v Hronskom Beňadiku pri posviacke tunajšieho kostola sv. Benedikta a Panny Márie v roku 1483 vzácnu relikviu Kristovej krvi.

Získal ju od pápeža Pavla II. Svätý otec Veronikinu šatku, ktorú Veronika podala Ježišovi na Krížovej ceste, daroval uhorskému kráľovi Matejovi Korvínovi z vďaky za ochranu Európy pred Turkami. Pravosť tohto kúska plátna tu v Hronskom Beňadiku potvrdil svojou pečaťou v 18. storočí aj kardinál Alexander Rudnay. Kúsok šatky má už vyše dvetisíc rokov a nerozpadáva sa. Kristovu krv na nej jasne vidieť. V kaplnke Božej krvi na oltári je šatka uložená v presklenom relikviári, ktorý dal obnoviť mons. Viliam Judák.

Chrám Benediktínskeho opátstva na skale nad Hronom, táto mohutná stavba, sa v prvej písomnej zmienke spomína síce v roku 1075, ale jej pôvodné základy existovali už predtým. Opátstvo stojí na dôležitej križovatke regiónu územia známeho ako Slovenská brána, kde sa stretávali a stretávajú v jednom mieste cesty na Nitru, na Zvolen a Banskú Bystricu, či z druhej strany na Ostrihom. Unikátna poloha! Preto odtiaľto signalizovali vatrami aj príchod Turkov od Levíc a ďalej zasa vatrou až po Banskú Bystricu. Pri vstupnej bráne opátstva za čias 150 ročných bojov s Turkami sa týmto obávaným bojovníkom Osmanskej ríše raz zjavila Panna Mária. Rukou im zakázala vstup do opátstva, ktoré už bolo porazené, stačilo len vojsť dnu, lenže Turci sa Matky Božej naľakal a ušli. Dnes je preto už stáročia na pripomenutie tejto zvláštnej udalosti v priečelí brány reliéf Panny Márie.

Za mohutným bohato zdobeným priečelím vchodu do chrámu stojí mramorová krstiteľnica z 11. storočia. Koľko detí tu už bolo odvtedy pokrstených? V päťdesiatych rokoch, keď komunisti zrušili cirkevné rády, presunuli a internovali tu sestričky rádu Božského vykupiteľa. Dovtedy sa členky rádu starali o chorých v nemocniciach po celom Slovensku. Túto službu im však zakázali a tu v opátstve ich držali až do pádu komunizmu na Slovensku. „Mohli by sme chcieť bez utrpenia mať účasť na sláve a šťastí Ježisovom?“ hovorili rádové sestričky namiesto sťažovania sa na svoj osud. Ľudia zo široka ďaleka chodili k nim do opátstva s každou chorobou. Aspoň im pomáhali a liečili ich aj vďaka bylinkárstvu, ktorému sa venovali. Za oltárom v chráme však nájdete schody po pravej strane vedúce do Kaplnky Božej krvi. A tu sa dejú zázraky, keď sem prichádzajú na smrť chorí pokloniť sa Kristovej krvi a uvidieť ju na vlastné oči.

V šiestom zastavení Ježiša na Krížovej ceste mu podala Veronika ručník. A Kristus Pán si do ručníka utrel svoju tvár. Tento ručník majú v opátstve od roku 1483. Čo by za to dali iné národy sveta? My poriadne o tom ani nevieme.Túto vzácnosť som mal tú česť držať v rukách. Na celom svete ľudia poznajú Turínske plátno v Taliansku, do ktorého malo byť zabalené Ježišove telo! Tu v Hronskom Beňadiku je Veronikina šatka, lenže Slovensko je vyvolená krajina, Bohu milá. Tu v kaplnke Božej krvi aj na smrť chorí ľudia nájdu odpustenie už po stáročia, keď sa úprimne modlia pri Kristovej krvi. Odchádzajú odtiaľto zdraví, hoci prišli v ťažkých stavoch tesne pred smrťou v posledných štádiách rakoviny, či iných chorôb. Ježišova krv z Krížovej cesty, keď sa šiel za ľudstvo obetovať, má obrovskú moc viery.

V chráme majú oltár vyhotovený v Tirolsku a druhý vytvoril legendárny majster Pavol z Levoče žijúci na prelome 15. a 16. storočia. Od hlavného oltára vedú schody akoby do podzemia, keď sa odrazu dostanete priamo do kaplnky Božej krvi. Dnu dopadajú slnečné lúče cez vitráže, teda kresbami zdobené okná, ktoré zobrazujú vzácny relikviár, čím ešte viac umocňujú túto zvláštnu priam mystickú kaplnku. Kľúč ľahko zapadá do zámky pozlátených dvierok oltára a ten sa ľahko otvorí. Obomi rukami som vybral odtiaľ relikviár. Srdce mi šialene búchalo! Relikviár je vysoký najmenej tridsať centimetrov s bohatým zlatým zdobením. Cez obojstranné sklo vidno šatku a na nej široké stopy krvi. Po dve tisícročia je krv stále jasne rozpoznateľná, aj keď nemá už červenú farbu, ale skôr modrosivú.

Po roku 1989, dokedy sestričky rádu Božského vykupiteľa tu komunisti väznili, sa odtiaľto po získaní slobody dávno presunuli do svojich provinciálnych domoch v Spišskej Novej Vsi a v Topoľčanoch. A aj v roku 1989 tu žila už len hŕstka z nich, čo ešte prežila uväznenie na začiatku päťdesiatych rokov.

Legenda hovorí, že dvaja princovia sa bili o uhorské kráľovstvo. Gejza porazil svojho brata kráľa Šalamúna a stal sa kráľom. Po bitke si šiel oddýchnuť do pustovne na skalu nad Hronom, kde našiel porazeného kráľa Šalamúna. Vstúpil si do svedomia a toto miesto daroval rádu Benediktínov s obrovskými majetkami až v 11 stoliciach: vznikol Hronský Beňadik. Pravdou je, že dvaja princovia z Arpádovského rodu Gejza a Šalamún boli v skutočnosti bratranci. Viackrát proti sebe bojovali. Obaja sa stali popritom aj kráľmi, raz jeden, raz druhý. Nakoniec Gejza zomrel a Šalamún bol porazený podľa dejín až Ladislavom I., ktorý bol neskôr vyhlásený za svätého.

Hronský Beňadik je však pamätný aj pre niečo iné. V časti Psiare ako každý Slovák už od malého mala vie, prišlo na svet prvé slovenské auto v roku 1913. Myslím to takto ironicky, lebo samozrejme, Slováci sú majstri sveta v neudržiavaní tradícií a väčšina vie toho o svojej domovine málo pramálo. A Slovensko ako svetová automobilová veľmoc, si tú tradíciu ctí a váži – čo tiež nie je pravda. Slovensko skôr ako autami, ktorých vyrába najviac na svete na hlavu obyvateľa, je známe po celej zemeguli skôr ako veľmoc v závisti, v čom sme skutoční majstri sveta. Správny Slovák závidí aj chorobu.

V neďalekom Svätom Antone na začiatku 20. storočia žil v zámku bulharský cár Ferdinand Coburg. A ten jazdil autom po okolí už v roku 1909, keď sa mu tento vtedy nevídaný povoz v Psiaroch pokazil. Tunajší rodák Michal Majer tu mal zámočnícku dielňu. Ponúkol sa, že cárovi auto opraví. Coburgov šofér sa mu smial, že kde by také niečo tento hlúpy Slovák vedel. Lenže pán Majer sa pozrel na motor, z biča odrezal kus kože, ktorou nahradil starý roztrhnutý prevod, kameňom od cesty zabrúsil kolieska a poprosil šoféra, aby auto roztlačil. Dobre však vedel, že auto je už v poriadku, chcel len šoféra za ten smiech vytrestať. Ako auto naskočilo, musel za ním šofér bežať dva kilometre do Majerovej dielne v Psiaroch, kde až pri nej autom zastal. Cár sa ho pýtal, čo si žiada za opravu? Vypýtal si technické nákresy od vozidla, štyri kolesá a volant. Motor auta odliali podľa Majerových predstáv v strojárňach vo Vyhniach. Autom najprv chodieval s tovarišom, ktorý mu na noc svietil lampášom na cestu. Neskôr na ňom dokončil aj elektrické osvetlenie. Auto jazdilo až do päťdesiatych rokov, kedy skončilo na smetisku. Odtiaľ miestni nadšenci zachránili niektoré jeho súčiastky, ktoré zostali v Technickom múzeu v Košiciach. Zatiaľ v Psiaroch si prvé slovenské auto pripomínajú celé desaťročia len v miestnom pohostinstve, keďže múzeum ani žiaden pamätník pripomínajúce prvé slovenské auto tu nikdy nemali. Na čo aj? Veď je to nejaká sláva, že prvé slovenské auto vyrobili práve tu v roku 1913? Takými vecami sa môžu naparovať len iné národy sveta. Slováci sú šťastní, ak o sebe nič nevedia.